TEÓRIA VOĽBY MENŠIEHO ZLA
Miestami sa zdá, že splynuli sme s davom.
Dobrovoľne, bez známky odporu nás naučili plávať s prúdom.
Hodení pred hotovú vec, že pre dobro musíš prijať menšie zlo.
Menšie zlo?
Rodina, Boh, vlasť, … Ako málo snahy stačí na to, aby sa zvíril prach,
ktorého cieľom je nám v mene strachu vnútiť národné cítenie.
Koľko krásnych prázdnych frází strhne dav.
Zbytočných vášní, čo vzplanú a zhoria, kým stíchne hlas.
A zrazu stojíš na tenkom ľade a nevieš čo.
Či sa vydať proti sebe v mene dobra, keď v hre je moc.
Naoko sa môže javiť, že všetko je jednoduché.
Zlom však príde, keď uvidíš kázať nácka o slobode.
Viem, je ťažké žiť s pocitom, keď nevieš čo je pravda.
Vo svete, kde viera v lásku je len platená propaganda.
Toľko prázdnych slov, čo vedia nahnať strach.
Zbytočných vášni, čo vzplanú a zhoria kým stihne padnúť tma
ŽALOSPEV DEZINFORMOVANÝCH
A tá zlosť, ktorá mu myseľ zahlcuje,
prežíva vďaka tomu, že sa mylne informuje.
Často nechce a nevie nazrieť medzi riadky.
Skladá si fragmenty svojej vlastnej polopravdy.
A pohľad, ktorým kedysi predtým videl.
Už nie je jednoznačný a nedáva mu zmysel.
Kde zlyhá empatia, tam nie je ochota.
A davy plné absolventov vysokej školy života
nedokážu prijať fakt, že ich pravda
je len subjektívny dojem, čo ľahko predá sa.
Zvykli si na život, so strachom zo zmeny,
kde overené argumenty prejdú mlčaním.
Chápem, je ľahké nasledovať hnev
do bodu, kedy sa poddá aj svedomie.
Čo necíti, to nebolí.
A chápem aj voľbu pre jednoduchší cieľ,
že rýchle riešenie sa zdá byť najlepšie.
Aj za cenu istých strát.
To všetko chápem, no stále si nechcem pripustiť,
že ten hnev, čo sa šíri sa nedá usmerniť.
Dnes už strácam tú silu odrážať ich zlo,
keď až príliš často narážam na nové dno.
A čím je viac hlúpe, smiešne a absurdné,
tým viac má predpoklad, že bude aj úspešné.
A ja viem, že je možno naivné
ešte stále veriť a dúfať v nemožné.
Pomôcť nájsť hnevu správny smer
a nechať doznieť ich posledný žalospev.
POZRI SA Z OKNA, VONKU JE SVET
Vietor ofúka nové rany, staré zahojí čas,
dostali sme do daru opakovať chyby zas a zas.
Tam, kde vládne Maskulíny a násilie je forma zábavy,
svedomie nepáli, kopačka do hlavy človeka popraví.
Pozri sa z okna, vonku je svet.
Stáročiami formované normy sú dnes často na hrane
a tak spoločenské dogmy ovplyvňujú naše správanie.
Šikanovať, ponížiť, či inak ubližovať druhým.
Práve miera súcitu je to, čo z nás robí ľudí.
Pozri sa z okna, vonku je svet
TLEJÚCA HROZBA OBRÚSENÝCH HRÁN
Veci, čo ma roky serú som v sebe zahrabal,
ako dôkaz, že som sa ešte stále neposral.
Nevnímam slobodu, len ako ďalší sebaklam.
Nik mi neukradol život, možno len ja sám.
Neraz opustil som cestu, než dosiahla cieľ.
Veľakrát sa spálil, utiekol, vyhorel.
Nič nie je až tak vážne, tým ukľudňujem sa,
že dovtedy to je v poriadku, kým znesiem odraz zrkadla.
Často som kričal a nedal si vysvetliť,
že pre môj vlastný rev nebolo počuť iný krik.
Možno zo strachu, či pocitu viny,
že keď nepostavím sa ja, nespraví to nikto iný.
Je dôležité stíchnuť a nechať hovoriť.
Nemusíš to prijať, stačí len pochopiť.
Iný uhol, či pohľad na svet.
Potom ten pocit je viac, než akýkoľvek argument.
Je ľahké sa stratiť pod váhou prázdnych viet.
Nárekov mnohých duší, čo neustáli niesť svoj svet.
Svoj svet!
S nechuťou zatli zuby a nechali sa viesť.
S vedomím, že nie je možné si svoj život zobrať späť.
Vziať späť! Vziať späť! Svoj svet! Späť svoj svet!
NEDOVOĽ
Nedovoľ nenávisti vybrať cieľ smerovania tvojich dní.
Rany hnevu dosahujú stupeň, kedy človek
idúci proti človeku zo strachu,stráca akúkoľvek kontrolu
nad triezvym pohľadom nájsť chybu hlavne v sebe.
Kde nevedomosť obhajuje nenávisť ruku v ruke.
A fašizmus je synonymom lásky, pravou cestou
ako ochrániť národ pred skazou.
Počujem rovnaké riešenia zo strany politikov.
V súhlasnom znení davu, tie isté slová ako pred vojnou.
Prirýchlo sme zabudli, aký zničujúci dopad vrhá na životy
obetí bahno ľudskosti.
Nedovoľ nenávisti vybrať cieľ smerovania tvojich dní!
* Nedovoľ, aby sa história opakovala…
EVOLÚCIA REVOLÚCIE
Až príliš sme si zvykli, že zákonmi sme krytí,
že bojíme sa opustiť pohodu konformity.
Že päsť za pokriku, čo viala nám nad hlavou,
nahradili sme petíciou, či virtuálnou správou.
Revolučná podstata stratila význam slova
a krv vrie až dovtedy, kým nevytečie nová.
Sme ochotní sa búriť, argumentovať vecne.
Ale iba pokiaľ od nás niekto niečo nechce.
Bezradnosť, neistota, apatia
kam to všetko smeruje –
absencia revolúcie…
Neochotu, pohodlnosť, ľahostajnosť neospravedlňuje –
absencia revolúcie.
Za našu stagnáciu môže informačný pretlak.
Neschopnosť našich činov predurčuje ten boj prehrať.
Relevantnosť poloprávd, či pochybnosť zdroja,
najmocnejším nástrojom je informačná vojna.
A obyčajný človek, čo tak hrdo dvíhal päste,
obyčajne aj tak skončil naspäť niekde v krčme.
Revolučný potenciál sa často s vekom stráca,
podstatu potom nahradí dobre platená práca.
Bezradnosť, neistota, apatia.
Kam to všetko smeruje?
Neochota, pohodlnosť, ľahostajnosť.
Evolúcia revolúcie!
* Spoznávaš sa v tomto texte? Ja žiaľ niekedy áno…
ZMYSEL SLOVÁM
Nevidieť v náznakoch súvislosť
je ako živiť stokrát vyslovenú lož.
Hasíš len plameň, čo nemení cestu ohňa.
Rátaš s tým, že niekde ďaleko, žije človek,
čo svet vidí rovnako
a namiesto teba dá slovám zmysel.
Dá slovám zmysel…
Dá slovám zmysel…
Namiesto teba…
NECH ZODPOVEDNOSŤ NAHRADÍ BEZMOCNOSŤ!
Je jednoduché kričať, keď splýva tvoj hlas.
Je pohodlné nechať splynúť svoj hlas.
TIENE VEĽKOMIEST
Skús sa len tak zamyslieť nad váhou svojich dní.
Dokážeš si predstaviť viesť život neistý ?
Kým máš svoje miesto, prácu a stály plat,
nemusí Ťa trápiť, kde dnes večer budeš spať.
Ich život sa dá prirovnať ku zatúlaným psom.
Kdekoľvek sa zjaví, stretáva sa s odporom.
Tu humanizmus končí, jedná sa o odpad.
Nech v záujme spoločnosti premení sa v prach.
Len prach, čo vietor zafúka tam,
kde nedovidí svetlo pouličných lámp.
Tam kde jas tých tieňov môže žiariť
a nebude tieňom veľkomestkých krás.
Tých krás, ktoré povýšili nad životy
tých menej šťastných z nás.
A v spomienkach sa možno vrátia späť,
kým ich opäť nepochová čas.
Uchýlenie k závislosti je často jediná cesta
prežívania prázdnych dní v tieňoch veľkomesta.
Predstav si ten pocit, keď padajú všetky sny,
každý deň dookola bez vyhliadky na iný.
Z ľútosti peniazmi vždy plníš jeho dlane.
Veriac, že Ťa potom tvoj boh isto spasí za ne.
Tým končí Tvoja pomoc s pocitom záchrancu sveta,
že ďalšia fľaška daruje aspoň pocit tepla.
Len prach…
* Tiene, s ktorými sa stretávaš dennodenne. Nastavujú dlane a snažia sa často i za cenu klamstiev vysomrovať aspoň pár drobných – v tom lepšom prípade na jedlo. Skús si predstaviť tvoj prvý deň bez domova. S hlavou plnou plánov by si sa ponevieral ulicami a rozmýšľal nad stratégiou, ako sa čo najrýchlejšie postaviť na nohy. Teraz si predstav nasledujúce dni. Kedy by sa tvoja vízia nenaplnila. Sklamanie a nuda by ťa pomaly začali požierať zaživa, a tak by si si začal túto agóniu krátiť alkoholom. Neodsudzuj ich prosím len na základe tohto zlyhania. Je medzi nimi mnoho duší, ktoré mali sny presne ako ty. Spýtaj sa skôr sám seba, ako im môžeš pomôcť. Oblečenie a prikrývky môžeš kedykoľvek zaniesť do útulní alebo rozdať priamo na ulici. V zimných dňoch im môžeš navariť čaj, kávu, jedlo, čokoľvek. Len im prosím nedaj pocítiť, že ťa ich existencia otravuje a je zbytočná.
ZOBER SI ICH DOMOV
Zober si ich domov, je odpoveďou ľudu.
IQ národa, čo svoje chráni a cudzie nechce.
Tak sa nechá viesť vodcom, so stádom, za pánom.
Oni rozumejú slovám hnevu,
ktoré vedú k duševnému krachu
vlastných hodnôt
a to im dáva možnosť vládnuť diktatúrou strachu.
Spolu s hranicami zavrieť aj srdce.
Pomocnú ruku hrdý Slovák podať nechce.
V presvedčení, že koná dobro,
závidí aj to úbohé málo.
Tu argumenty strácajú význam.
Ja strácam reč a dúfam, že snívam,
keď to vidím a čítam.
ZOBER SI ICH DOMOV !
“Veď korene kultúry cudzincov sú časovanou bombou.”
Počuť hlas národa,
domáhajúc sa plynových komôr.
Zlyhal základný princíp lásky a solidarity.
Tu zlyhal základný princíp lásky a solidarity…
SAMI PRE SEBA
Ďalšia paľba toku slov, ktoré mieria späť do radov.
Tam, kde protest skupiny jednej,
neprekročí hranice druhej.
Nepresiahne svoj vlastný obzor.
Ten malý svet naučených schém a viet.
V bezpečí, vo svojej nore, sám pre seba ukrytý.
Sám pre seba, ukrytý. Sám pre seba v bezpečí.
Sám pre seba, ukrytý. Už naveky v bezpečí.
* Protest s presahom, ktorý opäť a stále ostáva len vo vlastných radoch. Podávaný ľuďom, ktorí o ňom už aj tak vedia. Servírovaný najlepšie niekde v tmavej diere na koncerte, kde po piatom pive búchaš do stola a lamentuješ o tom, aké su ľudia ovce, ako sú ľahko manipulovateľní a že ich aktivizmus úmerne klesá s počtom vypitých pív. Kde je teda chyba? Hodnotovo podobný (ak nie rovnaký) svet je aj tam von, mimo tvoju bublinu. Schováva sa možno za iné handry a inú muziku, ale je tam. Netreba sa báť vykročiť za hranice svojej komfortnej zóny. Inak to bude stále len o tom istom… Sami pre seba.
CESTA STRÁCA SA (orig. Samotar)
Za šťastím kráčať, keď šťastie na dosah.
Však cesta sa stráca, keď forma nad obsah.
Fiktívne spokojný, nevnímať problémy.
S pocitom opojným, mlčať už naveky.
Usmiate tváre, hľadia na teba a veria v nádej na cestu do neba.
Je ľahšie vydať sa po stopách davu.
Cesta však stráca sa, keď dav stráca hlavu.
Čím viacej zasnený do svojich ideí,
tým náraz do steny viacej ťa zabolí.
Vrtkavé šťastie a krátka cesta. Usmiate tváre sú len prázdne gestá.
-A, -Y
Prestala si cítiť
ten nekonečný vesmír sily v sebe.
A tak plačem za teba.
Žena starého sveta,
pretože tvoje srdce z teba vytvorilo
príliš mäkkú hmotu.
Cez jazyk a cez zuby preteká mi pieseň,
ktorú spievam tvojim kostiam
a tancujem nad nimi.
Viem, že už sa nevráti,
pretože si sa narodila ty.