Ahoj návštevník/čka!
Sme radi, že si zablúdil/a na tieto stránky. V rámci sekcie blog sa budeme snažiť pridávať príspevky o rôznych veciach, ktoré nás zaujímajú, venujeme sa im alebo sa nejakým iným spôsobom dotýkajú našich životov. Forma jednotlivých článkov bude spontánna, takže prosíme o pochopenie, ak by to tu bolo časom trochu chaotické. Predovšetkým sa blog bude točiť okolo úvah, knižných, hudobných, filmových recenzií, básní, ukážok výtvarných diel a i. Nikto z nás nie je vyslovene fundovaným/ou odborníkom/čkou v podstate na nič, takže to ber s rezervou a cháp, že ide o subjektívne pocity. Každopádne, za hocijakú odozvu budeme vďační, a v rámci našich možností a vedomostí budeme ochotní diskutovať na dané témy. Taktiež radi poskytneme tento priestor aj tebe, milý/á návštevník/čka, ak máš chuť niečo písať alebo prezentovať svoju umeleckú tvorbu. Sme otvorení každému zaujímavému nápadu. Dúfame, že je samozrejmé, že si vyhraďujeme právo na selekciu príspevkov a takisto snáď chápeš, že s rasistickými, sexistickými, xenofóbnymi a inými nenávistnými sračkami si to tu zasierať nemienime. Svoje reakcie a príspevky môžeš posielať na mail samorasthc@gmail.com.
DVWP
#1 EPICKÁ SMRŤ SPOKOJNÉHO ROĽNÍKA – báseň a úvaha o živote a smrti
pot a drina
pod drápmi hlina
posledné zvyšky síl
vyzýva na tanec
hejno krásnych víl
pokoj a mier
čítať mu v očiach
pohľad, čo nesúdi
nehľadal no našiel
dávno už neblúdi
vietor a dážď
dôverní známi
samotu vyhnal preč
pretože pochopil
v tichosti študoval ich reč
slobodne s pokorou
prežil svoj sen
už je však na čase odísť
tam, kde to končí aj začína
prišiel čas kruh spojiť
Túto báseň som napísal pred pár rokmi. Tak nejak som si predstavoval svoju ideálnu smrť. Teraz po rokoch, keď som ju náhodne našiel v počítači, musím konštatovať, že tá predstava sa mi stále páči. No, aby si to pochopil/a ako celok, skúsim ti to trochu priblížiť.
Pred pár rokmi som si prenajal kúsok pozemku v záhradkárskej oblasti. Začal som nadšene farmárčiť v štýle permakultúrnom. Nabitý poznatkami z kníh a dokumentov sa mi to zdalo celkom jednoduché. Moje zjednodušené predstavy o tom, ako si krásne všetko vypestujem sa následne pretavili do potu a driny, čo mi v konečnom dôsledku až tak nevadilo. Najväčší kameň úrazu prišiel, keď som si začal uvedomovať, že je to záležitosť, ktorej treba venovať oveľa viac času ako raz za 1-2-3 týždne. Možno si pomyslíte, že „chudák chlapec naivný“, ale som proste mestský typ…a tak trochu lenivý. Na druhú stranu, aby som sa trochu obhájil, nemám záhradu za domom, ale tak polhodinu pešo od bydliska. Keby som ju mal hneď po ruke, tak je to iné…aspoň si to tak nahováram. Okrem toho som vtedy chodil do práce, z ktorej som sa vracal domov medzi štvrtou až siedmou večer, skúšali sme s kapelou aspoň 2x do týždňa a ešte som pôsobil aj v občianskom združení, ktorému som obetoval vždy 1 večer v týždni plus nejaké víkendy. Takže to, ako som sa dokázal venovať záhrade, bol v podstate celkom úspech. To len tak pre lepšiu predstavu, ako som to asi mal s časom. Každopádne moje prvé úrody boli asi 5 mini mrkiev, 3 kaleráby o priemere asi 5cm, zopár paradajok obhlodaných slimákmi (tým sa darilo asi najlepšie) a trochu cibule a cesnaku všetko samozrejme v miniatúrnej verzií. No čo ti poviem, pestovateľ jak vínko, ale nevzdal som sa. V činnosti pokračujem už niekoľko rokov až dodnes. Úroda je síce porovnateľná ako na začiatku ale aspoň som upustil od idealizovania a zjednodušovania hospodárskych aktivít. Stále však pokladám pestovanie za jednu z najpraktickejších a najkrajších DIY činností. Aspoň trošku pocítiť ten pocit sebestačnosti. Pochopiť alebo možno lepšie povedané precítiť to, že potrava nie je samozrejmosťou, ktorú kúpiš v supermarkete za rohom, dáva pocit spolupatričnosti so svetom, so Zemou. Príliš často zabúdame na to, že každý kúsok zeleniny čo do seba pcháš, niekde musel vyrásť od semena. Niekde tam v zemi, nie v obchode. Samozrejme veľa vecí sa dá naštudovať. Knihy dávajú teoretický základ pochopeniu ale prax tomu dodáva ďalší rozmer, precítenie. A práve to je to, čo nás robí skromnejšími, rozumnejšími a asi aj spokojnejšími… a keď som si to takto nejak celé v hlave prehadzoval prišlo mi, že zomrieť spokojný a vyrovnaný by mohlo byť celkom prijateľné. Takže na starobu, keď už nebude okolo mňa nikto, pretože/ak všetci pomrú skôr ako ja, mám už plán: drieť na poli a potom skapať s úsmevom na tvári.:)
p
