2.11.2019 Zvolen – Delta klub + Distax, The Public, Diktat
Ani neviem, ako tento report začať. Zvolen bol vždy špecifické miesto a na každom koncerte, či feste sa dá pankáč z tohoto mesta veľmi ľahko rozoznať. Myslím, že pojem zvXhc poznajú hádam všetci, takže sa o tom rozpisovať nemusím. Na hovno bola ale skutočnosť, že o tak cca 40km ďalej sa odohrávala ďalšia panková akcia so zvučnými menami, ako Lucifer efekt, či Toy pištoľs. No podľa neskorších zistení neutrpela podnávštevnosťou ani jedna z akcií, takže je vlastne zbytočné, aby som to tu riešil :-).
Tento koncert zastrešoval kamarát Paťo zo zvolenskej grind bandy Dadcare. Pred pár mesiacmi som sa prvýkrát zúčastnil na jeho prvotine, ktorá sa odohrávala v komplexe skúšobní v areály Oska. Borci vtedy prepílili zámok od zamrežovaných dverí a doslova osquatovali jednu holú miestnosť, kde sa následne akcia odohrala. Vtedy tam mohlo byť tak 50-60 ľudí z toho väčšinu som nikdy predtým nevidel. Čo sa týka zábavy na posledné kapely, tak o tom sa hádam rozpisovať nemusím. Toto je jedno z mála miest, kde sa nestojí len v klasickom polkruhu a nedupká sa nohou. Má to však aj svoje tienisté stránky, ale o tom neskôr.
Od posledného koncertu v Olomouci sme ešte nemali komplet skúšku a tak sa stretávame pred koncertom klasicky v skúšobni. Ja s Palom sme klasicky vyrobení z prác na našich obydliach, Vajco je pre zmenu po opici a Iwa čakajú po koncerte 3 hodky spánku a šup domov do CZ na rannú smenu. Keď toto nie sú 3 základné atribúty working class, tak ja už neviem. Kdejaká skins banda sa oproti nám môže ísť schovať! Takže si dávaj nabudúce bacha od koho započuješ slová v štýle “Stay true…” :-).
Cestou nás naviguje Faki, ktorý stihol návštevu podniku už včera, kedy stál pre dverami klubu, ale jaksi mu nešlo do hlavy, že prečo nikto nie je von a nepočuť tam ani muziku haha. Podobný osud stihol aj ďalších dvoch kamošov, no s tým malým rozdielom, že borci sa jebali až od Rimavskej Soboty. Ku cti im slúži, že rovnakú cestu absolvovali aj deň na to. Rešpekt!
Delta klub bola pre mňa jedna veľká záhada. Miestni hovorili, že je to študentský diskoklub a to neveští nič dobrého. Úsmev mi zamrzol hneď po príchode, kde zočím sbskára v plnej výzbroji. Pýtam sa Paťa, či je to nutné. Vraj na tom trval majiteľ, tak si vravím Ok, jedno mínus je ešte v pohode. Druhá facka prichádza v podobe cigaretového dymu. To mi hneď pripomenulo ešte Bosorácke akcie spred pár rokov. Vtedy som si tam veselo kúril aj ja a atakoval som nefajčiarov, nech nie sú fajnovky. Teraz sa mi to očividne vracia. Sadneme ku Košičanom (sakra, borci fakt rešpekt, že ste došli) a s drobnými kecaniami prečkáme do začiatku prvej kapelky.
Tou je popradský DIKTAT. Palo si zo mňa stále robí srandu na téma ja a disbít. V Olmíku dokonca presviedčal Kraťasa, aby ma naučil ten tuka tuka rytmus. Hajzel jeden :-D. Ani neviem kedy sa vo mne zrodila tá averzia voči tomuto subžánru. Discharge a Disclose som asi nikdy nepočul, resp si na to aspoň nespomínam. Tragedy mi tiež vždy opisovali len v najsamväčších superlatívoch a po vypočutí som ostal vyslovene nasraný, že toto je tá legenda, ktorú všetci vychvaľujú do nebies? Alebo som možno zase len klasicky nezmyselne predpojatý voči väčšine. Berte ma s rezervou a ušetríte si nervy :-). Borcov vidím už druhý krát a opäť ma to spočiatku baví. Musím vypichnúť zaujimavé riffy a hlavne skutočnosť, že Andrej za bicími nemá vôbec v zostave hajtku. Po troch piesňach sa mi to už ale začína zlievať a díky zahuhňanému spevu a nerozpoznateľným melódiám dostávam pocit, že hrá dookola stále ten istý song. Opakujem, toto píše človek, ktorému nový album od Tragedy prišiel nudný. Dokonca som ani prvú pieseň nedopočúval do konca (nečakal som totiž, že by sa v druhej, či tretej piesni niečo zmenilo haha).
Na rade sme my. Strhané tváre spoluhráčov nasvedčujú, že dnes to nebude nejaký svetoborný výkon a mám celkom pravdu. Hlavne ja som úplne mimo a toľko chýb, koľko som spravil za tento set by sa kludne dali porovnať s našim prvým koncertom. S príhovormi na tom nie som o nič lepšie. Čo už.
Zato THE PUBLIC to dali na pánov. Hutná gitarová stena a do toho presné klepanice podopreté basákovým zúfalým revom. Sakra borci ťahajú túto bandu od polky 90 rokov a nemám pocit, že by len na malú chvíľu zvolnili. Práveže naopak. Ťahajú to do stále väčších extrémov. Toto sa tak často nevidí. Častokrát je to skôr opačne, kedy od palov prejdu k nejakej nudnej verzii extrémnejšieho rocknrollu, ktorý hádam nemám v láske ešte viac, ako už spomínaný d-takt. Set komplet vyskladaný z nového materiálu, ktorý je už vraj nahraný a čaká sa len na fyzickú podobu. Ako bonusovka klasika v podobe songu “12 hodín”. Na môj vkus trochu pridlhý set, no inú výčitku skutočne nemám.
Na poslednú bandu DISTAX sa už strhla celkom slušná mela, ktorá miestami naberala až extrémne situácie. Na jednej strane chápem, že ten chlast je akousi súčasťou tejto, nazvime to scény. A chápem aj to, že hlavne vo Zvolene je ten chlast neodmysliteľnou súčasťou miestneho koncertného koloritu, no v tomto prípade mi pohľad na tých alkobojovníkov, ktorí už miestami o sebe ani nevedeli (všetci zdravíme Radka :-*) nevyčaril úsmev, skôr som ostal trochu sklamaný pri predstave, že niekto sa jebe X kilometrov niekde, kde počas ich produkcie niekto začne zborovo vrieskať “my sme sa sem prišli najebať”. Ale ako som spomínal vyššie, aj toto je údel domácej pôdy zedvéhácé. Znechutený Andrej po každej druhej piesni ukľudňuje rozvášnený dav a dokonca nastáva aj situácia, kedy sa postaví samotný bubeník a ide dohovoriť prázdnej schránke, ktorá kedysi patrila inak inteligentnému pánovi Š. :-). Priznám sa, že Distax moc napočúvaný nemám. Matne si niektoré songy pamätám z ich koncertov a dnes mám pocit, že sa playlist trochu pozmenil a prvýkrát som počul aj nejaké nové songy. Tie mi trochu pripomínali postupy Gattaca (neboj, všetko neocrustové mi bude navždy pripomínať len a len Gattacu, lebo inú kapelu v tomto žánre ani nepoznám :-D). Epické hutné pasáže kontra holé, pár tónové vybrnkávačky. Vôbec mi to neprišlo už také rýchle a hardcorepunkové, ako kedysi. Som zvedavý na štúdiový záznam.
Kapela dohráva a my sme do pár minút aj zbalení. Rýchle lúčenie a mizneme v hmle!
Je super, že aj už zdanlivo mŕtve mestá začínajú znova ožívať. Lúčim sa slovami klasika, takže nabudúce prosím “míň piva, víc crustu”. Kecám, krastu je už viac než dosť :-D.
PS: V tomto reporte nebolo ani raz spomenuté jedlo… Niečo sa asi deje a nepáči sa mi to.
12.10.2019 Olomouc – U čerta + Brunner Todesmarsch, Blind Pride, Pivnica, Aculeos, Continua Recto
Hneď na úvod tohoto reportu sa musím priznať, že sa mi spočiatku do tejto akcie ísť moc nechcelo.
Jednak sme v tom čase mali na október dohodnuté nahrávanie a do toho tá nekonečná prerábka domu. Palo je na tom prakticky rovnako, len s tým malým rozdielom, že chudák chodí popritom ešte aj do práce. Obratom píšem Frantovi, že si ceníme jeho pozvanie, ale že to určite v tomto prípade nedáme. Chalan sa ale nedal odradiť a nakoniec ani neviem, ako sa mu to podarilo, ale nakoniec všetci členovia súhlasili. Samozrejme začíname aj hneď kuť plány, akým výletom, by sme si mohli cestu do Olomouce sprestriť. Počkať počkať, veď Iwo má v Ostrave novo osquatovaný kvartír. Všetko pomaličky začína do seba zapadať… :-).
Už piatok podvečer vyzdvihujem na stanici Vajca aka pána vbreznesomsizajebalštyripivá. Cestou dostávam parádny nápad, ktorý sa v krátkom časovom slede aj realizuje. Nacenganý Vajco je dokonca až dojatý (videl som tú vyšlú slzu v ktorej sa odrážal skorosplnový bobrí mesiac!). Jasné, že sa opäť jedná o jedlo, ako inak :-). V Martine nás teda čakajú tučné pizze z Via Grande a svet už snáď ani nemôže byť krajším miestom… Síce môže! Dnes nie som šoférom a tak v Žiline naberáme nie len štvrtú členku posádky, ale aj sedmičku Jégra. Rovnakú cestu sme absolvovali pred mesiacom cestou do Orlovej a tak sa už nenecháme zmiasť navigačkou a jej super skratkami. Ako mi tak začína ten bylinný likér stúpať do hlavy a Palč sa zmieni, že má v jeho hypermega CD sade aj album od Wlochaty – Dzien Gniewu, tak je v mojej hlave vymaľované. Kukám z okna na mesiac, lámavou polštinou si spievam tie nestarnúce šlágre a v duchu myslím na rok 2011, kedy sme sa u Borisa v jeho Pankahytt-skej izbe zhovárali u čerešnovice a on mal pustený práve tento album. Jeden čas som sa práve kvôli nemu dokonca chcel naučiť aj po poľsky hehe. Až v tomto okamihu svet nemá jedinú chybu! Na túto jedinečnú chvíľu si vzápätí aj pripijem a už pomaličky aj vchádzame do Ostravy. Na skúškach sme si doberali Iwana, že keď už bude hostiť takú vzácnu návštevu (teda nás), tak by sa mal patrične pripraviť a jedlo o jednom chode nech nám ani na oči neukazuje :-). On sa ale svedomito tejto výzvy zhostil a tak hneď po vylodení ochutnávame jeho gastro výtvory. V kuchyni si posadáme na zem, otvoria sa pivká a pohodovo kecáme, až kým neodpadnem, ako prvý.
Na sobotné prebudenie mám len hmlistú spomienku, ako sa Palo vedľa mňa prevalil a spod jeho spacáku vyšlo niečo tak brutálne, že som mal čo robiť, aby som to spracoval s čistým štítom :-).
Skoro ráno sa ale naše cesty rozdelujú. Palč sa ide dať tetovať k Danovi do Prostejova a my sa po raňajšej káve vyberáme do centra Ostravy. Na to, že tam Iwo býva už siedmy rok, sa chalan s exkurziou moc nevytiahol hehe. Ale nie, berie nás na radnicu (teda dúfam, že to bola radnica :-D), kde bola výhliadková veža, z ktorej bolo vidno skoro komplet mesto, plus niečo až z Poľskej zeme. Inak zo samotného centra ma chytá trochu depresia, lebo toľko prázdnych a schátraných výloh, či skrachovano/presťahovaných obchodov som ešte na tak malú plochu nevidel. Márne skúšame hľadať aj nejakú reštiku, no po čase to vzdávame a vraciame sa späť na základňu, kde sa napchávame z domácich zásob. Dymiacu haldu Ema nakoniec vypúšťame z nášho harmonogramu a vyrážame smer Olomouc. Cestou samozrejme minieme správny výjazd a tak si robíme exkurziu aj po periférii tohoto mesta. Po ubytovaní polky osadenstva auta ideme do centa omrknúť hospodu, kde sa má dneskajší koncert odohrávať. Je tak hodinka a poobede a už sa to tam hemží pankáčmi. To je celkom milé prekvapenie. Nakoniec si sadáme v neďalekom podniku na kafčo, kde sa z ponukového lístka dočítame, že sa jedná o sociálnu kaviareň. Dokonca som zazrel aj pár čašníčok večer na akcii. Paráda! Inak nasledujúcich pár hodín len tak bezcieľne korzujeme po meste, až sa nakoniec rozhodneme vyhľadať odporúčanú indickú reštauráciu. Ak môžem porovnať, tak v podobnom podniku som bol len raz v Hradci Králové, no tam to jedlo (hoci surovinovo skoro totožné) bolo na úplne inej úrovni. Ako určite neurazilo, ale ani moc nenadchlo :-). Opäť sa vraciame na námestie a opäť dobrú hodinu blúdime pri hladaní otvorených potravín.
U Čerta sa to už začína celkom slušne plniť a začínam mať tušák, že tento koncert bude proste fajn. Jednak zaujímavý lineup s kopou kamošov a s vedomím, že na akciu má prísť ďalších mrte známych. Sakra, niekedy ani v slovenských mestách nemám pokope toľko felazzz, ako mám teraz tu v Olomouci, kde som vlastne len druhýkrát v živote. Franta oznamuje, že máme ešte dobrú polhodinku do začatia koncertu, a tak nás Dan zavedie ešte na jedno večerné kafe do neďalekej divadlo-kaviarne. Viem, že toto vyznie strašne sedlácky, ale proste mi to nedá. Doma na kávu do podnikov nechodím a keď náhodou áno, tak mám už vytipované miesta, kde circa viem, čo dostanem. Kto ma pozná, tak vie, že nemám v obľube tie maličké pressá z ktorých človek koniec koncov nič nemá (3-2-1 poďte do mňa!). Už dávno som upustil z prosieb personálu, či by im to až tak veľmi vadilo, keby mi zaliali turka. Väčšinou boli reakcie od razantného NIE, po estrádu na poslednej návšteve v pražskom Momente – Ja: Prosím Vás, nebola by možnosť, že by ste mi zaliali klasického turka? Baba: Ježiš, to už nikde takto nerobia. Ak sa nechcete strápniť, tak si to radšej už nikdy nikde nepýtajte… :-D. A že potom retro je in. Prečo som ale s týmto začal? Ako tak sedíme v tej kaviarni a študujem ich nápojový lístok, v ktorom sa absolútne nevyznám a tie názvy variácií káv mi nehovoria zcela nič, tak si objednávam to, čo Vajco, aj napriek tomu, že v súkromí pije popradskú, ale aspoň si ju ten mumák zalieva. Slečna sa s plnou táckou rúti k nášmu stolu a ja len smutne sledujem, čo mi vykladá na stôl. Ok, šálka je malá, ale nádej tu predsa ešte je. Mrknem do nej a v tú sekundu niečo vo mne umiera. Malé spičené presso, síce dvojité, ale stále tak na jeden hlt. Vajco sa samozrejme skvele baví. Super, aspoň niekto haha :-D.
Po návrate sa už zvučí prvá banda organizátora Frantu menom CONTINUA RECTO. Borci pred pár mesiacmi vyhodili von svoje prvé demo a aj keď ma to moc nezobralo, tak naživo to bolo o niečom inom. Na spomínanom demáči bolo borcov ešte päť. Dnes bojovali len v trojici. Niektoré piesne spoznávam, ale hrá sa aj dosť noviniek. Na posledný song sa dokonca pripojí asi ex-spevák v triku Masters Hammer a hneď ich vystúpenie naberá nový rozmer. Chalani síce nehrajú nič prevratné, ale na textoch si dávajú záležať, teda súdim len na základe toho, čo som vyrozumel. Ok, na rade sme my. Spočiatku sme mali hrať, ako poslední, no pár dní pred akciou, som písal Frantovi, či by sa to poradie nedalo lehce pozmeniť. Predsa 4 hodinová cesta domov plus následná nedeľňajšia robota na dome atd atd… Vraj nie je problém, vybavíme. Máš to u nás! Menšia zvuková skúška a ideme na to. Sakra. Musím sa priznať, že takto fyzicky zle mi ešte pri hraní nebolo. Srdce búchalo ako splašené, len tak tak som sa za tých našich 17 minúť skoro 4 krát nezgrcal hehe. Odhliadnuc od toho to bol ale solídny masaker. Ľudia natlačení tesne pred chalanmi, Palo lieta ako handra. Super super. Po skončení setu nemám slov, som síce úplne na dne, no za toto to stálo. Po nás zaberajú pódium pražskí Oipankáči ACULEOS. Mám na nich takú úsmevnú spomienku, keď sme pred pár rokmi navštívili akciu UAFA v TN a borci z tejto kapely sa tam permanentne obnažovali a stále so sebou nosili baner ich kapely. Čo všetko človeku neutkveje v pamäti :-). Za mikrofónom kamoš Butchi, ktorý niekedy mrvil v kapelách Anima Candida, či Iluze svobodné vule. Teraz zhodil vlasy, nahodil polokošielku a mimo Aculeos ešte brúsu gitaru aj v Crossczech. Doma som si pozrel pár videí a znelo to celkom fajn. Taký klasický Oi punk so všetkým, čo k tomu patrí od klipov, kde sa stále niekam chodí až po zborové skandované refrény. Síce to nie je moja krvná skupina, no vidno, že kopec ľudí prišlo práve na nich. Za bicími dokonca spoznávam niekdajšieho bubeníka Edelweiss Piraten. Čas odchodu sa pomaly blíži, no ešte chcem vidieť aspoň pár piesní od štvrtej PIVNICE. Sme síce z rovnakého mesta a aj celkom často sa vychytávame, no spoločné koncerty nás akosi obchádzajú a chcel som tiež vedieť, ako songy z novej platne budú znieť naživo, lebo zatiaľ z toho, čo som počul na bandzone som bol trochu sklamaný. Hlavne teda zo zvláštneho zvuku, na ktorý si som si doteraz nezvykol. Pod pódiom to ale znie našťastie úplne ináč a nakoniec sa mi pošťastí si vypočuť aspoň jednu novinku. Super. Nasleduje lúčenie a celkom ma mrzí, že Blind Pride a Brunner Todesmarsch tentoraz neuvidíme. Snáď nabudúce :-).
Cesta domov je solídne peklíčko kedy prekračujem rýchlosť asi všade, kde sa len dá a mám taký blbý pocit, že v mestečku Hranice nás aj čosi odfotilo, no pozdrav zatiaľ neprišiel, tak za nás na svojej miestnej pobočke polície prosím orodujte. Keby náhodou, tak budem apelovať na decembrový benefičný bosorácky koncert, aby ste sa mi vyzbierali na pokutu :-). Je niečo po tretej a ja odpadávam do postele. Dík ľudia, bol to masaker!
7.9.2019 Trnava – Kubík + NABOSOPOSKLE, PURE CONFUSION, AHOJ
Túto akciu som mal v merku hneď, ako mi prišla na fejsbúčik pozvánka. Prvé stretnutie priateľov fanzinov som si žiaľ nechal pretiecť medzi prsty. Teraz som bol ale skalopevne rozhodnutý, že aj keby sa do cesty postavila akákoľvek prekážka – ja tam proste idem! Do kariet hrá aj samotné pozvanie od Alice. Píšem chalanom – súhlasia. Môže byť tento život ešte krajším miestom?
Klasicky sa o 11 stretávame na skúšobni, kde si klasicky prehrávame set a Palko sa už klasicky snaží dostať z poopičných spárov včerajšieho prepitého večera :-). Cesta autom po dialnici je nuda sama o sebe. S Vajcom už pomaličky začíname rozjímať nad burgerom, ktorý si doprajeme vo Forkys a vlastne celý čas myslím len na žrádlo. Ešte aj na evente bola poznámka, ktorá sľubovala “plno vegánskeho jedla”. Keď to tak po sebe čítam, tak to asi vyzerá, že chodíme hrávať len tam, kde je možnosť sa poriadne nadlábnuť. Čo si budeme klamať, je to pravda :-). Popojedem.
Pred Trnavou volám Kočovi o detailnejšie inštrukcie, pretože v novom Kubíku sme ešte neboli. Číslo nedostupné. Sakra. Skúšam Adrika, či náhodou nemá na niekoho z ich partie kontakt. Ten je akurát doma a robí vegan karbanátky (zasa to jedlo). Obratom mi posiela sms s číslom na Džastina. Ten nás zachraňuje a miesto nachádzame na prvú šupu. Teda miesto na parkovanie. Samotný Kubík nájdeme až po telefonáte č.2. Pri vstupe mi ale hned padá sánka. Už prvý Kubík mal niečo do seba, ale tento priestor je až vyslovene epický. Tehlové klenby všade, kde sa len pozrieš a celkovo som sa na prvý pocit cítil, ako vo svojom. A to sa mi tak často nestáva. Drobná zvítačka je za nami a nič nám nebráni ísť sa čo? Nažrať! Ale bacha. Tu vôbec nejde o nenažranosť. Ide o solidaritu. “Počkaj počkaj, toto mi musíš vysvetliť”. Tak sleduj. Keby sme sa s Vajcom pustili do chálka v Kubíku bez tejto predohry, neostalo by jednoducho nič pre nikoho iného. Už rozumieš? Ďakovať nemusíš :-).
Čas do koncertu si potom skracujeme kecaním na bare, kde do seba nalejem 4 kávy a za masívnej podpory kecajúcich preberieme komplet bulvár východného slovenska. Palčo si dokonca medzičasom aj schrupne. Musím sa ale priznať, že tento ročník Zine festu nenaplnil moje očakávania. Čakal som viac punk/hc zinov. Tešil som sa hlavne na kecačky s autor(ka)mi, kde by som z nich mohol vytiahnuť nejaké podrobnejšie info ohladne ich ratolestí (tipy, triky, náklady…). Nevadí, smútok zajedám pizzou :-). Niečo pred siedmou sa ešte vydáme na drobné potulky Trnavou, ale viacmenej sa krútime len dookola a snažíme sa vyhýbať masám ľudí, ktoré majú namierené na námestie (je jarmok). Keď sa už ale po druhý raz dostávame pred sochu Jána Pavla II., tak je to už jasné znamenie, že by sme sa mali radšej vrátiť do klubu :-D.
Večer otvára svojou koncertnou premiérou lokálna kapelka AHOJ. Demo, ktoré vypustili von pár dní pred akciou ma dočista rozsekalo. A nie len mňa. Hudobne nápadité, textovo netuctové s nádychom starých emo kapiel. Dokonalá kombinácia. Alica je pred koncertom v solídnom strese. Nečudujem sa. Keď si spomeniem na svoj prvý koncert (keď som už hral na gitaru), tak som do seba musel naliať ploskačku vodky (po koncerte sa ma prišiel kamoš spýtať, či sme spievali po anglicky, lebo nerozumel hehe), aby som bol ako tak v pohode. Hold, sXe decká to majú ťažšie :-). No akonáhle sa spustila muzika, tak po nervozite neostala ani stopa. Toto bude raz velká vec!
Poradové číslo dva sme si vybrali my sami. Predsa už sme postarší páni haha. Dnes nás sprevádzajú technické patálie hneď od rána a pred začiatkom nášho setu to vyeskalovalo naplno. K basovej hlave sme nemali potrebný kábel. Gitarová hlava vypovedala službu ešte pred zvukovou skúškou a môj mikrofón na spev cestoval so stojanom asi tak isto, ako mladý študent týždeň po tom, ako Ficko odklepol vlaky zadara. A to som si doniesol ešte vlastný stojan na spev. Ten bol ale ešte v horšej kondícii, ako ten v Kubíku. Pank as fuck. Inak sa mi hralo celkom fajn. I keď som si na chvílu myslel, že ma z tých káv na mieste klepne. Vajco sa mi po koncerte smeje, že čo som to zasa kecal pred songami, že som isto pourážal všetkých členov a členky začínajúcich kapiel. Hádam ste ma nepochopili tiež tak zle. Všetko to bolo myslené len v tom najlepšom :-).
Treťou bandou je východoslovenské kvarteto PURE CONFUSION. Čo to som už popočúval na nete a bol som zvedavý, ako to bude znieť naživo. Predstav si rock, zmiešaný s grungom a post rockom. Chvíľu to znelo celkom zaujímavo, no po čase som stratil pozornosť. Tiež sa mi zdal celý set trochu pridlhý. Ale to som už zhýčkaný tými krátkominutážnymi setmi hardcorových kapiel.
Záverečnou bandou boli košickí NABOSOPOSKLE. Ani neviem, čo mám ku chalanom napísať, pretože ich sety bývajú jedným emočným výbuchom a zatiaľ ma ich vystúpenie dostalo stále do kolien. Inak tomu nebolo ani v tomto prípade. Fakt super, nemám čo dodať. Ak nepoznáš, tak si to ihneď naštuduj!
Po koncerte ešte dojedáme zvyšky burít a pomaly nosíme veci naspäť do auta. Nastáva lúčenie a vydávame sa na cesty. Chalani sa slušne dokončia v aute a niečo po jednej ich vykladám na skúšobni.
Dík, bolo to epické!!!
14.9.2019 Orlová (CZ) – Futra + LIVELIKE, PACINO
Ani si nespomeniem koľkokrát nám prišla pozvánka od Winyla, či si nechceme zahrať vo Futre. Nikdy sa nám žiaľ nepodarilo zosúladiť dátumy k spokojnosti oboch strán. Veci nakoniec zobral do rúk Palčo a vualá – termín bol booknutý bez sebemenších problémov. Navyše sa jednalo o narodeninovú párty, takže sme naše vystúpenie poňali v štýle “dance tonight, revolution tomorrow”. Vysvetlím nižšie.
Vajca naberám niečo pred jedenástou vo Vlak-Bus-Shopping terminály (aj po rokoch je ten názov stále super!) a rýchlo ešte odvážame pokazenú gitarovú hlavu do servisu. Cestou do Martina myslíme už len na rezance, tak sa cesta neuveritelne vlečie :-). Po pol jednej naberáme zvyšok posádky a usádzame sa v miestnom vietnamskom bistre. Trochu mám hlavu v smútku, lebo jedna klasická porcia síce celkom nasýti, no keď už mám tú možnosť sa rozšoupnoť, tak by bola škoda ju nevyužiť. Daniela navrhuje, že sa však môžeme zastaviť ešte aj v neďalekej čisto vegan reštike Plantáž na miestny burger. Pozriem na Vajca a v jeho očiach zrazu badať ligotavé iskričky šťastia. Cítim to rovnako. Je teda rozhodnuté. Aby nám ešte ale trochu vytrávilo, rozhodneme sa pre malú prechádzku do novobytu Palča a Daniely, kde dostávame malý výklad o tom, kde, čo a ako. Cestou z bytu sa teda zastavíme ešte na spomínaný burger, kde sa konečne naplnia moje očakávania a prežraný, no šťastný vstávam od stola. Ešte zadelujeme malé kafčo a vyrážame na cestu. Folklórnu reláciu na Regine nesie osadenstvo auta s ťažkým srdcom a tak do kazeťáka súkam kazetku ešte hádam z roku 96, ktorú kúpili moji rodičia na miestnom trhu počas jarmoku. Ide o nejakých peruánskych indiánov, ktorých ešte doteraz môžeš nájsť na podoných akciách. Tí sa tiež nestretávajú s pochopením a tak DJ Daniela loví ďalej. Adam de Fajront kedysi priniesol do auta cca 5 kaziet, ktoré našiel už pred rokmi pohodené v nejakom kríku. Do rádia putuje teda nejaká bestofka Bon Joviho. Sakra. Okamžite bolo celé osadenstvo auta solídne nabudené.
Cestou máme v pláne len jedinú zastávku a to krivý kostol blízko Karvinej. GPS v telefóne nás ale solídne vyblázni, a tak na miesto dochádzame hádam najväčšou okľukou, aká sa len spraviť dala. Inak samotný kostol je celkom bizardný úkaz. Kedysi stál na kopci, no zásluhou “důlních vlivů” sa prepadol o úctihodných 37 metrov a vychýlil sa zo svojej osy až o 7 stupňov. Dobové fotografie a strohý popis vysvetloval, že v tej dobe sa okolo kostola rozliehala dedina s počtom obyvateľov okolo 5000. Dnes nájdeš na mieste len ten kostol. Dnu sme dostávali solídne točáky, pretože podlahu sa pri rekonšrukcii podarilo vyrovnať. No v kontraste s krivými stenami pôsobila práve ona nerovným dojmom. Aktuálne sa vraj prepadáva už len o cca 1cm ročne, čo je asi oproti tým desiatkam metrov len slabý odvar. Díky spomalenej GPSke si spravíme menší výlet aj po Orlovej, no nakoniec sa nám podarí nájsť komplex, kde by sa mala Futra nachádzať. Aj po zočení tabule sme mierne zmätení, a tak radšej voláme Winylovi. Ten nás príde vyzdvihnúť a konečne si môžme na chvíľku vydýchnuť. Po príchode dostaneme pár inštrukcií s dvoma hlavnými správami. Nemci NADA podľa všetkého neprídu, pretože sa im cestou z Plzne pokazila dodávka a čakajú na odťah a tá druhá, tentoraz pozitívna správa je, že zahrajú aj miestni borci z Pacino. Ach, síce mám narodky až o pár mesiacov, ale toto sa už kludne dá počítať ako darček :-). Chvíľu sedíme v klube a popíjame kafčo. Tí otrlejší z nás dokonca aj Tatranský čaj. Klub sa pomaličky začína plniť a ešte pred vypuknutím koncertu nás vedie Dan na miestne námestie. To už niekoľko rokov krášli vykopaná jama so základmi, ktoré mali slúžiť, ako podzemné garáže. Orlová vyfasovala v minuloročnej ankete prvé miesto, ako najhoršie mesto pre život. Neviem, keď sme ním na druhý deň prechádzali za svetla, tak sa mi ani moc nezdalo. Miestni tiež boli iného názoru.
Po návrate sa už zvučí prvá miestna kapelka LIVELIKE. Chalan si rozkladal svoje bicie dobrú polhodinku a len činelov sme u neho napočítali do 10ks. 3 gitarky, jedna basa a kopec efektov. Piesne všetko výhradne inštrumentálky. Prvé songy mi prišli riadne super. Trochu ako Ills, no viac hitovejšie melódie. Postupné gradácie a zmeny efektov ich set robilo riadne zaujímavým. Len tá moja profesionálna deformácia. Borci mohli zahrať tak 7-8 piesní. No pri dĺžke songov 4 minútyplus mi to ku koncu pripadalo, ako celá večnosť. Ale to bolo asi jediné mínus ich setu.
O číslo dva sme poprosili pačíňakov, pretože už bolo niečo po 10 a niektorí členovia výpravy už pomaličky podriemavali v kreslách hehe. Kedže naša gitarová hlava bola mimo hru, tak nám Winyl zohnal presne ten istý typ (vrelé dík!). No po zapojení nám úsmev zamrzol. Objavil sa presne ten istý problém, ako u našej. Začíname mať tušák, že problém bude asi v gitare. To by až taký problém nebol, keby Vajco nebol samozrejme ľavák. Chvíľu zúfalo hladíme na seba a potom niekoho napadne, nech vypojíme pedalboard a efektovú slučku. Bingo! Zo sŕdc padli obrovské balvany. Dnes sme sa dohodli, že set dáme bez príhovorov. Párty je párty. Miestami mi to prišlo také čudné, ale asi je to len o sile zvyku. Inak náš výkon by som radil do takého priemeru. Posledná vec PACINO začína niečo po 11. Ich debutová doska ma dostala do kolien. Také niečo svojské som už riadne dlho nepočul. Ešte stále ma mrzí, že keď sme im robili koncert v BB, tak prišlo len niečo cez 30 ľudí. Ale tak čo sa dá robiť že jo. Playlist obsahuje kopec nových, pre mňa neznámych vecí, ktoré znejú síce menej hitovo, ako songy z ich velkej dosky, no stále to má svoj vlastný xicht. Sedempalec je už ale zakúpený, tak už to len napočúvať :-). Inak pri skladbe “Stěna” mi oči zaliali slzy od dojatia a to sa mi na koncerte už hóóóóódne dlho nestalo! Set ako z učebnice.
Po koncerte klasika v podobe kecačiek a zlietame sa aj nad hrniec špenátových cestovín, kde skoro celý jeho obsah mizne v rekordnom čase. Ustlané máme o dvere ďalej na skúšobni, tak využívam tento komfort a zalamujem, ako prvý.
Ráno ešte nachádzame preživších na bare, kde si naordinujeme rannú kávu a bavíme sa na československých národných stereotypoch :-). Pred odchodom ešte malá návšteva miestneho hypermarketu s náletom na vegan nátierky a vyrážame na trojhodinovú cestu do BéBé.
Dík osadenstvu Futry za skvelý večer a viac, než príjemné okamihy! Bolo super.
7.6.2019 Brno (CZ) – Bajkazyl + ZoZoo, No God Rhetoric
Na začiatku tohoto výletu stálo pozvanie od Sucháča na jeho Pallasit fest, ktorý každoročne organizuje v Zruči nad Sázavou. Slovo dalo slovo a dohodli sme sa ešte na ďaľšom koncerte po ceste. Ako prvá nás napadla Orlová. Neraz nás tam už chalani volali, ale stále nám do toho niečo prišlo. Paľo vzniesol námietku z hľadiska hladkej logistiky s argumentom, že by bolo lepšie vymyslieť niečo južnejšie, aby sme nemali veľké trasové odchýlky. Podujal sa, že vybaví Brno. Ok, dostáva voľnú ruku. Ako čas plynul a do akcie ostávalo už len pár týždňov a žiaden event nebol na obzore, vetril som nejaké komplikácie. Nakoniec však všetko klaplo a Bajkazyl bol booknutý so všetkým, čo k tomu náleží. Ostávala už len jedna obava týkajúca sa našeho duševného zdravia. Martinčania sú svojské povahy a byť s nimi zavretí 3 dni v dodávke… :-). Dobre, dobre, teraz trochu preháňam. No keď sa teraz na to spätne pozerám, tak možno ani nie :-).
Nastáva deň D a okolo obeda letím do Sásovej po Iwa a cestou ešte vykladám benefičné kazetové distro Lempimu, ktorý sa chystá na zaježovský Hodoštiak. Trochu je mi aj ľúto, že to tento rok prepasiem, no nič sa nedá robiť. Pred Kauflandom sa ešte nalodí Vajco a Matúš – novopečený basák ZoZoo, ktorý sa akurát valí zo skúšky v škole, ktorej výsledok, podľa jeho slov, nevidí moc ružovo. Jeho úsmev na tvári prezrádza, že mu to moc žily netrhá. Je z Martina, tam sa týmto nestresujú :-D. Pozorný/á čitateľ/ka už asi tuší, kam viedli naše prvé kroky po zaparkovaní pri námestí. Správne! Opekaná basmati ryža s tempehom… ach. Dorazím sa ešte ryžovými rolkami a môžeme sa vydať ku chalanom na skúšobňu. Tí ešte dobalia posledné veci a spolu sa potom podieľame na prvom skupinovom tetrise. Ono totiž, prvýkrát ideme niekde obe kapelky spolu, jedným autom. Už pri spomínanom balení badať prvé rozdiely v temperamente posádky. Kým severná časť výpravy sú ťažkí pohoďáci, ktorých hlavnou prioritou je mať po ruke vždy vychladené pivko, ja si oproti nim niekedy pripadám, ako neurotické klbko nervov :-D. Pre predstavu uvediem malý príklad. Stojíme na pumpe, kde si každý z nás ide svoje. Niekto je, iný popíja, niekto si dáva cigárko. Klasika relax, natiahnutie si zasedenej kostry. Zborovo zavelíme, že by bolo fajn už aj ísť. V tom sa ale jeden člen výpravy ohradí, že ešte ide srať. To trvá dobrých 15 min a ostatok osádky pičuje v aute a necháva sa počuť, že najlepšie by bolo nechať ho v jeho sračkách a vydať sa na cestu bez neho :-D. Chápeme sa? Dobre, môžeme ísť ďalej.
Cesta do Brna sa nesie v úmornom teple, čo sa vo veľkom aute bez klímy zvykne riešiť pootvorenými oknami. Je to ale ťažko realizovateľné, keď si to štípete na diaľnici 130. Takže vo výsledku sa buď v aute paríte alebo ostávate totálne ofučaní. Na hraniciach zasadám za volant ja a netrvá dlho a parkujeme to priamo pred Bajkazylom. Sláva navigačkám. Dlhé roky sme síce jazdili bez nich, no asi sme sa až moc zhýčkali dostupnými technológiami. Viem si živo predstaviť, že bez nej blúdime Brnom ešte doteraz. Pri pohľade na zadné sedadlá mi trochu padá sánka, keď sa tak pozerám na počet prázdnych fliaš od pív. Ono je pravda, že cesta to bola dlhá, len sa čudujem, že chalani sú na oko ešte v pohode. Asi roky tréningu :-D.
Musím sa priznať, že v Bajkazyle som po prvýkrát a hneď si ma to miesto získava. Tehlová budova skrytá pod nádražím, ktorá slúži z časti ako opravovňa bajkov, tak aj ako koncertný bar a kaviareň. Posledné týždne registrujem kauzu ohladne údajného nadmerného hluku pri koncertoch, ktorý v pozdných nočných hodinách ruší pár nespokojných obyvateľov v neďalekých bytovkách. Úplne absurdná situácia v ktorej je na prvý pohľad jasné, že tam o hluk vôbec nejde. Koncertná sála je komplet odhlučnená a von počuť len slabé basy. Tie sotva započuješ len pár metrov od klubu a ostatné zbytky, ktoré sa môžu dostať náhodou ďalej, rozbije hluk zo štvorprúdovej cesty. Tá je aj cez noc, hoci menej ako cez deň, stále frekventovanou komunikáciou. Asi nie je vôbec prekvapujúce, že skrytým dôvodom tohoto sporu je hlavne klientela, ktorá sa tu schádza. V mailoch, ktoré boli adresovali klubu už typicky označenou ako “feťáci”. Žiadajú upravenie hracej doby, čo môže byť (a podľa slov vedenia aj bude) pre klub likvidačné. Držíme prsty v tomto neľahkom boji!
Po uvítacej kávičke sa s Vajcom dohadujeme, či si neskočíme na niečo malé pod zub. Pýtame sa miestnych na nejaké odporúčania v okolí, no dostávame vcelku nejasné info a tak radšej ideme na istotu. Herr Egg ma vedie do Forkys. Jalapeno burger s hranolkami síce neurazil, ale mám rád výraznejšie chute. Po príchode do Bajkazylu sa pomaličky začína zvučiť a úspešne sa nám darí vyhýbať sa reportérke z ČTčky, ktorá prišla točiť reportáž o vyššiespomenutom probléme (ZoZoo toľko šťastia nemali hehe). Von ešte dávame malý pokec so starými známymi a pomaličky sa začínajú zo sály valiť prvé zvuky. Ideme na to!
Večer odpalujú súputníci z dodávky ZOZOO. Jediným rušivým elementom je piskot basy, ktorá chytá neskutočne vysoké spätné väzby hlavne v tichu mezdi piesňami. Na chalanoch vidno, že sú trochu požutí z tej dlhej cesty a hlavne z počtu vypitých drinkov (ich konečný účet obsahoval jedno kafe a 24 pív). Novšia tvorba mi príde akási dizbítovejšia a to sú vody, v ktorých sa osobne strácam. Dnes im ale ide karta hlavne v príhovoroch, ktoré publikum oceňuje salvami smiechu. Ešte pred ich setom sa dozvedáme nemilú správu. Dnes je tiež koncert na Sibíri, kde hrajú nejakí švédi (ak si správne pamätám) spolu so See You In Hell a že väčšina ľudí išla práve tam. Popravde, tuto mohlo byť tak 30 ľudí mimo kapiel a úprimne som bol milo prekvapený aj z tohoto krásneho počtu. Druhou kapelkou bol grindový NO GOD RETHORIC z Brna. Do lineupu sa pridali na poslednú chvíľu a bol som na nich neskutočne zvedavý. A veruže nesklamali. Podobné zveriny si doma moc nejdem. Máločo ma z tohoto štýlu zaujme natoľko, že sa k tomu opakovane vraciam, ale toto bolo naživo solídne peklo. Neustále zmeny rytmu, kde vynikali hlavne klepačky. Gitarka bola trochu nevýrazná, čo bola celkom na škodu. Jednoznačným ťažným koňom tejto bandy boli bicie s razanciou guľometu. Odporúčam si ich naštudovať! Po rýchlom nazvučení ideme na rad my. Hráme niečo pred jedenástou a na tú nočnú hodinu nie sme moc zvyknutí, takže únava je na mieste. More chýb, ale za to o to viac od srdiečka!
Po skončení setu už len popíjame pivká a miesto pred Bajkazylom s nami okupuje nejaký zvláštny borec, ktorý má zjavne pár svetov vo svojej hlave navyše a ide si neskutočné veci. Je mi ho aj trochu ľúto. Vyzerá neškodne a svojským spôsobom aj celkom milo a očividne mu chýba len ľudský kontakt. Blbé osudy, ako tento fenomén nazvali chalani z Toy pištoľs. Niečo pred treťou už celkom spoločensky unavený padám v kaviarničke na zem, ktorú sme premenili na tzv. sleeping place. Solídne nacenganý Paľo sa snaží natlačiť medzi mňa a Matúša, pričom zhodí zo stola mnou nachystaný pollitrák s čistou vodou. Samozrejme sa to vyleje len na moje veci. Borec sa ešte čuduje, že čo sakra riešim, však je suchý, tak aký mám problém :-D. Ach, mám ho rád, ale čo je veľa, to je niekedy až moc 🙂
Ráno vstávame pekelne skoro a niekomu z nás trvá trochu dlhšie, kým sa spamätá zo včerajšieho pretupeného večera. Doprajeme si honosné raňajky v podobe zvyškov zo včera. Ryžové rezance s červenou kari/kokosovou? polievkou. Po dosolení a oštiplavení naozaj luxusná záležitosť. Prejde pár minút a Vajco navrhne, či sa opäť nejdeme najesť do Forkys (no nemiluj potom toho chalana, keď má takéto super nápady). Niekto sa pokúša namietať v štýle “však sme doraňajkovali len pred chvíľou, tak o čo vám ide?”. Hm, chalanom sa frajeruje, keď majú hneď pár vegan friendly podnikov vo svojom meste :-). Vo Forkys nám trošičku zmrzne úsmev, keď zistíme, že burgre robia len od určitej hodiny. V raňajkovom menu však majú aspoň uspokojivé bagety a bejgle, takže im to odpúšťame. Celkom sa bavíme na jednej ich výstavnej stene, kde majú spísané mená väčšiny svetoznámych vegetariánov/vegetariániek a medzi nimi svieti meno Banána z Balaclavy :-). To vieš, tieto HC celebrity :-). Dojedené, pobalené, hurá na cesty!
8.6.2019 Zruč nad Sázavou (CZ) – Pallasit fest
Pre dnešný deň sa volantu ujíma Aďo, takže konečne môžem využiť komfort stredných sedadiel, kde je toľko miesta, že človek až na chvíľu váha, ako sa tam má usadiť. Burania exponenciálne rastie a najčastejšie skloňované slovo v aute je penis. Preberú sa tu všetky jeho podoby a spôsoby využitia. Slzy šťastia tečú prúdom a kráľovsky sa na tom bavíme. Myslím si, že táto téma je na dlhé kapelné prejazdy ako stvorená a každá kapela, ktorá ti povie, že nič takéto po ceste nerieši, vyložene sproste klame a never jej už nikdy ani slovo! :-D.
Vopred sme sa dohodli, že máme dosť času a tým pádom môžme diaľnicu zo svojho harmonogramu vypustiť. Samozrejme v domienke, že tá dlhá cesta nebude aspoň taká nudná. Uf, musím sa priznať, že navigačka sa na nás celkom slušne vybláznila a to som na rozbité a úzke cesty celkom zvyknutý z miesta môjho bydliska. Toto už bol fakt miestami extrém. Zasa sme aspoň na druhú stranu videli krásnu prírodu a malebné dedinky, čo som si užíval hlavne z mojej pozície nešoféra :-).
Niečo pred druhou sa vylodíme na mieste a nestíham sa čudovať. Z fotiek som mal akú takú predstavu o tomto mieste, no realita bola úplne iná. Také dva metre od pódia bola cesta, po ktorej sa (síce sporadicky) premávali autá. Za cestou lúka na stanovanie, cyklocesta a rieka. Po tej hneď počumujem, ale svojou farbou pripomína skôr bahnotok, takže sa lúčim s vysnívanou predstavou ako si v nej hoviem a v kľude popíjam nejaký drinčík. Hneď sa aj stretávame s organizátorom Sucháčom, ktorý si nás získava svojou charizmou a bezprostrednosťou. Paráda. Máme ešte chvíľu času, kým sa začneme vybalovať, tak si ešte skočíme na kafíčko. To dostávame do plastového pohárika, kde každú chviľu čakáme len na to, kedy sa nám jeho dno pretaví. Trochu mi to pripomína scénku z filmu Pelíšky “kdepak soudruzi z NDR udelali chybu”. O jej chuti radšej pomlčím. Celkom som prekvapený, že na mieste je len poskromne ľudí. Hrá sa totiž už od včera a nejak som mal zafixovaný tento festival, ako kultový (azda 19 ročník to bol?). Kraťas mi to ale večer vysvetlil s tým, že pár km od Zruče bol ďalší punkový fest a že v poslednej dobe je to v CZ viac než presýtené rôznymi akciami rovnakého druhu, ktorá sa konajú v jeden deň.
No nič, ideme na kapelky.
ZOZOO otvára fest a opäť sú o niečo viac požutejší, ako boli včera. Zvuk je tentoraz o niečom úplne inom, aj keď sa neviem zbaviť pocitu, že gitaru majú až moc nahlas a tým pádom zanikajú ostatné nástroje. BLIND PRIDE je kapelka z okolia Brna hrajúca rýchly hc/punk so ženským spevom. Vlastne polovicu kapely tvoria dámy a čisto ženský vokál občas spestrí gitaristov rev. Ich debutovú nahrávku mám celkom napočúvanú a neviem, kde sa nakoniec stala chyba a prečo som si ju od kapelky nezadovážil aj vo fyzickej podobe. Na rade sme my. Oproti včerajšku je to také ťažkopádnejšie. Vajco vraví, že sa mu hralo super a hlavne,že on sám hral ako malý boh :-). Ja som ten pocit zo seba veru nemal a ťažké ruky sa u mňa prejavili hlavne v rýchlych prechodoch a klepačkách. Toto je tá daň za krátky a plytký alko spánok. Už na to nie som moc zvyknutý :-). Nevadí. Osem piesní sme odchúchali a zdalo sa, že to ľudí nakoniec aj bralo. Takže spokojnosť. Po dobalení otvárame absinth a aj napriek nevábnej farbe vody sa aspoň raz musím hodiť do Sázavy. Inak by si to vyčítal do konca vekov. GODOT YOUTH od našeho posledného stretnutia trochu pomenili zostavu. Tiež sa mi zdalo, že oproti demáču to bolo o chlp pomalšie. Inak ale stále sypú poctivý hc punk, kde sa viac prikláňajú práve k tomu punku a to sa už dnes často nevidí. Skvelý obojpohlavný vokál je len čerešničkou na torte. Konečne som mal možnosť zakúpiť si ich debutový kazetový demáč, ktorý momentálne často počúvam v aute a som z neho nadšený. Teším sa na nové matro! Myslím, že na nemcov KELLERASSELN sme ostali len jednu, či dve piesne a odišli sme rozkladať stany, čo je asi moja najhoršia festivalová nočná mora. Ok, skladanie je ešte o čosi viac nepríjemné – priznávam. Bača to dal na pána a rozložil si stan hneď vedľa dodávky. Je to umelec, to sa pozná hneď. Prikladám foto, lebo slová by to dostatočne dobre neopísali a to by bola obrovská škoda! Inak nakoniec v ňom ani nespal, takže po zbytok večera slúžil len ako umelecká inštalácia. BRUNNER TODESCHMARCH je kvalita sama o sebe. Po prvom koncerte, ktorý som videl ešte na premiérovom Opičom bále mi padla sánka až dole ku nohám. Zakúpená LP ma až tak moc nebrala, ale ako vravím, naživo je to čistá vražda. Škoda len tej nezrozumitelnej gitary. Toto je ale údel každej rýchlej a kruto nariffovanej kapelky. Žiaľ máloktorý zvukár vie aplikovať ten správny pomer ekvalizéru z PA-čka tak, aby nezabil zvuk vychádzajúci z gitarového aparátu, ktorý stojí na pódiu. Ostravský HOW LONG? sledujeme len z opodial a dávame si opäť niečo pod zub. Inak jedlo na tomto feste bola kapitola sama o sebe. Sójový guláš som mal už nespočet krát, ale tento bol skutočne vynikajúci. Raz sa mi dokonca podarilo očiliť si ho až tak, že keď som ho dojedol, tak mi tiekli slzy, ako pubertiakovi, ktorý prvý krát videl Titanic v kine skrz školskú akciu. Do toho milá obsluha. Fakt klobúk dole. Inak ku kapelke viem povedať len dve slová – typický crust. Nič viac, nič menej. ORBAN je relatívne nová kapela poskladaná zo starých harcovníkov brnenskej scény. Surový power violence, ako vystrihnutý z učebnice. Dosekané, plné zmien rytmov, krátke, hlučné. Do toho ešte typicky priškrtený vokál, ktorý je pre túto odnož charakteristický. Super, teším sa na nahrávku. Nasleduje séria nemeckých kapiel, z ktorých jednoznačne vyčnievala prvá banda ASOCIAL DISTORTION. Duo gitara/bicie s podelenými vokálmi hrajúce totálne nudné a nezáživné piesne. Tu by som použil moju obľúbenú vetu, ktorá tu sadne dokonale “síce hrali zle, ale aspoň dlho”. Fakt nič v zlom, ale toto bola asi najhoršia kapelka, ktorú som za posledný čas počul. MORBID MOSH ATTACK bolo už o kúsok lepšie, ale stále taká hc/punková tuctovka. To AARGH FUCK KILL bol už ale iná káva. Spevákovi sa podarilo hneď na začiatok stropiť trochu menšie fópá, kedy chcel na pódiu menej svetla, tak vyrval kábel z predlžovačky a na pódiu ostala totálna tma. Pár minút s tým bojoval, kedy sa to pokúšal vrátiť do pôvodného stavu a bolo na ňom vidieť ľahké rozhodenie zo vzniknutej situácie :-). Niekto ich tvorbu prirovnal ku kapelke Vole. Tam by som sa asi odpychol aj ja. Aj keď popravde to ani zďaleka nebolo také agresívne, ako u Pražských kolegov. Príjemne naechovaný vokál, basa hrajúca základné melodické linky a gitarka, ktorá si išla svoje vyhrávky často okorenené fázerom. Možno trochu do postpunku. Čo som započul ešte v nedelné dopoludnie, tak pre mnohých to bola top kapelka večera. Medzičasom sa strhla v krčme menšia mela, kde hlavnú rolu zohral práve alkohol. Mám rád takéto krčmové konfrontácie. Je to príjemné spestrenie večera :-). V tomto prípade sa jednalo tak trochu o tragikomédiu, kde vo výsledku možno ani samotní aktéri nevedeli, čo ich k tomuto sporu vlastne doviedlo. Tak padla jedna facka, po ktorej to borec zabalil a z miesta radšej bez slova odišiel. Na to, aký bol predtým hustý som od neho čakal trochu viac. No nič. Nadišiel čas pre kapelu, na ktorú som sa najviac tešil. Páni a dámy, na pódium nastúpila legenda fastcoru menom LYCANTROPHY. Mal som tú česť prvý krát a to, čo táto štvorica predviedla naživo ma rozlialo na sračku. Celý deň bolo počuť náreky, kedy sa oplakával odchod speváčky Zdíši s tým, že bez nej to už nebude ono. Mám síce možnosť súdiť len na základe videí na YT, či nahrávok, ale aktuálny vokál sa mi pozdával stokrát viac. Spevák striedal tri rôzne polohy hlasu a malo to neskutočné gule. Od začiatku dokonca pod prísnou paľbou. Set končí, dávam stendig ovejšn a som vysmiaty od ucha k uchu. Posledná kapela večera KRAOST sa niesla opäť vo vysokých otáčkach. Tentoraz sa ale na rázcestí extrémneho hardcore vykročilo po chodníku s popisom thrash. Útla dievčina za mikrofónom nekompromisne sekala všetko čo jej prišlo do cesty. Mám obe Epčka, čo kedy vydali, ale kam sa hrabú na živé prevedenie. Darmo, máme sa my na tom našom zaprdenom Slovensku ešte čo učiť.
Hudba dohrala a do pár minút sa s Vajcom ocitáme v stane. Ten hajzel zaspáva prakticky okamžite a ja namiesto toho, aby som si v hlave prehrával dnešný krásny deň, tak musím počúvať jeho spokojné pochrapkávanie. Ráno sa opäť budíme až moc skoro na to, že sme šli spať niečo po polnoci. Krčma je ešte zavretá, tak sa vydávame do mesta nájsť nejaké použiteľné WC. Asi trištvrtehodinu okupujeme miestne verejné záchody. Tie sú na počudovanie plne automatické a aj keď sa nám spočiatku zdalo, že to môžme kvalitne odžubať, náš plán bol už dopredu odsúdený k prehre. Aďo len sklamane čupí a sleduje, ako sa po štvrťhodinkách meníme na mise a začína trpko ľutovať, že sa s nami na tento výlet vybral. Pôvodne sme ho totiž naverbovali na kafe :-). To si vzápätí doprajeme na miestnej benzínke. Nákup v miestnom hypermarkete, ktorý nám nahnal slzy do očí, keďže výber vegan vecí bol žalostnejší, ako u nás na dedine. Kafestop číslo dva a pomaličky vyrážame naspäť do areálu, aby sme stihli vyraziť domov čo najskôr. Aj keď sa to nezdá, tak pozbierať borcov zo ZoZoo je celkom fuška. Ich ležérny štýl mi ale celkom imponuje. Žiaden stres, nijaké ponáhlanie. Chápem to, ale niekedy ma to už doháňa k šialenstvu :-). V tvárach borcov som si všimol, že to tak funguje aj opačne :-). Cesta späť sa opäť niesla v znamení nesmiernej buranie a myslím si, že každý/á, čo má obdobnú skúsenosť dá za pravdu, že tie veci musia navždy ostať za dverami dodávky!
Dík ľudia za prekrásny víkend.
20.5.2017 Sereď – Kemping + POTENCE, JEANNE, RANA
Nie nadarmo sa hovorí, že keď sa na niečo tešíš, tak to proste nevyjde. V tomto prípade to sadlo na 100%. Aj napriek počiatočnému sklamaniu sa teraz už s odstupom času pozerám na výslednú kvalitu produkcie našeho hudobného telesa s miernym nadhľadom. Tak, ako sme si hovorili pri prvom koncerte: “Veď o nič nejde, je to stále len pank.” :-). Človeka to ale trochu zamrzí, keď sa ženie cez polku republiky a nakoniec zahrá podpriemerný set (čisto môj subjektívny pohľad). Nie ale každý deň zasvieti slnko. 🙂
Stretávame sa okolo jednej pri skúšobni a keďže Paľo hlási príchod až o nejaké 3 hodinky, rozhodneme sa dať si ešte niečo pod zub. Ovsená vegan pizza z nemenovanej reštaurácie je neopísateľný level gastronómie, kedy na vysušené cesto, za asistencie skoro priesvitnej vrstvy paradajkového základu, kuchár napatlá surovú cibuľu, paradajky, biele tofu a papriku. Zapečie to na cca 5-7 minút (vysoký level surovosti ingrediencií) a podáva to ako chutnú a zdravú pochutinu za dosť nadhodenú cenu. Nechcem sa ale sťažovať, vedeli sme do čoho ideme. Len ma tak zaujíma, či napríklad túto pizzu niekto z vedenia kuchyne po sebe aj niekedy ochutnal :-). V Záhrade zadelíme ešte kafe a pálime naspäť. Na skúšobni si potom prejdeme ešte celý plejlist bez Paľa a suverénne prikyvujeme, že sme to dnes dali parádne, takže akákoľvek tréma, či stres z večera opadáva, dáme to s prehľadom. Speváčisko medzičasom prišiel, a tak už zahráme len nejaké kritickejšie piesne a zbalíme potrebné veci. Hurá za dobrodružstvom!
Cestou strevávame pár búrok, a tak sa vidina koncertu pod holým nebom rozplýva. Škoda, malo by to svoje čaro. Do kempingu prichádzame niečo pred pol deviatou a konštatujeme, že je zvláštne prísť sem mimo FFUDu a vidieť to tu v úplne inom svetle. Ponosíme veci, čo to sa pokecá a prvá kapela RANA začína svoj set. Asi týždeň pred touto akciou chalani vyhodili na bandcamp svoje demo a už z neho som ostal pekne odvarený. Naživo to bolo posunuté ale ešte o kúsok ďalej. Skvelý zvuk, ktorý krásne zvýraznil pestré emotívne gitarové vyhrávky a celkovo bola štruktúra piesní poskladaná pekne členito, takže každá jedna pieseň bola osobitným eposom, ktorý sa nezlieval s ostatnými. Fakt paráda! Myslím, že my sme začali tiež pekne zostra, ale čo čert nechcel – na začiatku druhej piesne z ničoho nič prestala ísť basová bedňa. To nepoteší hlavne francúzske kapely, ktoré sú na turné a bez nej sa veľmi nezaobídu (verím, že sa im ju pozdejšie podarilo spojazdniť). Nasleduje technická prestávka kedy sa vymýšľa, čo teda ďalej. Nakoniec sa basa zapája na gitarovú bedňu a začneme tam, kde sme prestali. Už to ale nemá tie potrebné grády. Osobne som ostal z tejto príhody trochu rozhodený a celý set som sa už nevedel vrátiť do tej správnej koncertnej nálady. A presne podľa toho vyzerala aj moja hra. Vajco vďaka gitarovej bedni v značnej výške prezmenu počul len sám seba a miestami tiež zľahka vypadol z rytmu. Paľo ako vždy chladná hlava a pohodový výraz, stáva sa. Medzičasom chalani z FFUD crew pohotovo vyriešili vzniknutú šlamastiku a doniesli ich basový aparát zo skúšobne, takže francúzi JEANNE už boli v plnom tučnom zvuku. Čo k nim napísať? Totálny masaker! Bubeník – úplný šialenec, do toho sekal hlava nehlava. Tri rôznorodé vykričané vokály, pestré gitarové linky a hlave ten neopísateľný nával energie, ktorý z nich tiekol.Wau, tak toto som ešte nevidel. Škoda, že nemali so sebou žiadny hudobný nosič. Myslím, že by sa po nich len zaprášilo. Posledná kapelka POTENCE išla mimo mňa. Síce som sledoval asi prvé 3 piesne, no nejako ma to neoslovilo. Presnejšie povedané, nemal som v ten večer ktovieakú náladu, a tak som ich set prekecal von. Po poslednej piesni sa ľudia vychádzajú nadýchať čerstvého vzduchu s úsmevom na tvári a s platňou v rukách, takže predsa to stálo za to! Dokonca aj Dorotka skonštatovala, že všetky kapely ju tento večer náramne bavili, a to je už čo povedať! Nasleduje dojemná chvíľka lúčenia a rútime sa nočnou diaľnicou späť do svojich príbytkov. Veľké díky Radovi a Pipovi za túto skvelú akciu!
7.5.2017 Košice – 777 + SAMOTAR, DIS-K47
Niečo pred obedom vyzdvihujeme Paľa zo Sásovej, kde prespával po včerajšom koncerte ZoZoo v BB. Po zočení dvoch rozbitých postavičiek na balkóne sa nezdržíme smiechu. Paľo je na tom OK, ale kolega Lempi je v poslednom štádiu recyklácie, kedy z jeho tela uletel aj posledný kúsok duše. Snažím sa nadviazať konverzáciu, žiaľ márne. Je to len prázdna schránka, ktorá na slovo síce nereaguje, ale kupodivu sa pevne drží na nohách, takže budí dojem hlbokého mysliteľa. Poprajeme mu teda dobrú noc a ideme ešte do skúšobne zbaliť veci potrebné na večerný koncert. V kufrovom tetrise sme čoraz lepší a to sme dnes túto hru povýšili o level vyššie – komplet bicie. Cesta presne ako minulý týždeň, dlhá a daždivá. Úsmev na tvári nám vyčarí až zastávka v Revúcej, kde nás moji rodičia pohostia kapustovými haluškami a nejakým tým povzbudivým nápojom. Počasie sa smerom na východ kazí čoraz viac a vidina sedenia niekoľkých hodín v bare, miesto prechádzky mestom, nás nerobí moc šťastnými. Našťastie, po príchode do Košíc je to už znesiteľné. Po vpáde do mesta volá Adrik, či by sme ho neprišli vyzdvihnúť pred jeho činžák. Moje hmlisté spomienky na Košice nás síce zavedú na správne sídlisko, no konečnú adresu už musíme nastaviť na GPS. Bez problémov parkujeme pred Colloseom, kde nás už čaká Vajco s Julkou a v hlave máme len jednu vidinu, vegan pizzu. Adrik sa nás snaží prehovoriť na miestne pivné špeciality, ale hlad je silnejší! Paľo sa nakoniec zlomiť nechal, a tak sa delíme na tím A a tím B. Košice sú vcelku temperamentým mestom. Za tých pár minút, čo sme tam boli, sme zažili grcajúceho borca na trhovisku, extréme kričiacich ľudí, či rodinnú hádku v interiéry reštaurácie :-). Pizza bola síce drahšia, ako sme zvyknutí, ale do chuti jej skutočne nebolo čo vytknúť, takže spokojnosť. Po príchode pred klub Paľo hlási, že sa jaksi za ten čas nechtiac opil, takže až do začiatku koncertu chlemtá nealko pivo (to je už čo povedať)! Vynosíme veci a pomaličky všetko zapájame. Na škále mrzutosti od “som v pohode” po “daj mi pokoj” je pán zvukár v móde “nenávidím vás a zabijem vás všetkých”. Normálne človek vidí, že každý krok, čo urobí, či každé slovo, ktoré povie, je pre neho skutočným utrpením. Prisahal by som, že po poslednej kapele všetky veci zbalil do 2 minút a už ho nebolo, hehe :-). SAMOTAR je pán na holenie číslo jedna. Dorotka skonštatovala, že jej to znelo, ako keby si to rozdal Dáša s Adamom z Fajrontu :-). Na úvod zahratá pieseň “DIY” od Anusu, pár vecí z dema a padli aj úplné novinky. Vpredu je dokonca aj pár tanečníkov a dav po každej piesni nadšene tlieska, tak si myslím, že to zanechalo dobrý dojem. Záverečná “Cesta stráca sa“, ktorá prepájala naše dva sety a dávame svoj štandardný 8 piesňový program. Od bicích počujem len seba a sem tam pri úsmeve kapelníka, či kapelníčky dedukujem, že sa stala menšia, či vačšia chybička krásy. Myslím si ale, že oproti minulému týždňu to bolo o poznanie lepšie, minimálne čo sa týka mňa. Sem tam som zahliadol už spomenutých tanečníkov, ktorí akoby sa odtrhli z reťaze a všetko to eskalovalo pri sete DIS-K47. Človeče, až sa čudujem, že sa nikomu nič nestalo, pretože tie pády boli miestami fakt brutálne. Disbeat nie je moja šálka kávy a aj keď prvých pár piesní ma skutočne bavilo, po čase som musel odísť trochu si oddýchnuť. Kill’em all zvukár dokázal aj napriek svojmu nastaveniu celý dnešný koncert udržať solídny zvuk, takže všetka česť! Aj keď to na začiatku nevyzeralo s návštevnosťou moc ružovo, platiacich hláv bolo okolo 30, čo je myslím si na 3 neznáme kapely celkom úspech. Po koncerte ešte kecáme a doprajeme si aj pozdnú večeru v podobe luxusnej plnenej papriky (škoda, že bez chilli :-)). Dis-k47 sa nakoniec rozhodnú, že sa vydajú na nočnú cestu domov. Som v miernom údive, keďže to majú do Znojma viac než 500km a je niečo pred polnocou. Rešpekt! Naša výprava sa aj s hostiteľom odoberá na potulky po miestnych pivných špeciáloch a aj keď zďaleka nie som pivárom (to skôr opak), musím uznať, že to bolo zaujímavé – hlavne malinové a jahodové pivo (a nebol to radler!). Dorotka pri ochutnávaní jasá a Paľo je pri niektorých značkách mierne v rozpakoch a Vajco s Julkou sa asi v tomto čase prevaľujú na druhý bok. Takto zatvárame 2 krčmy a niečo pred treťou prichádzame na ubytovanie pre kapely priamo v komplexe Collosea. Pred spaním ešte stihneme riešiť pankový bulvár a postupne odpadávame únavou. Ráno luxusné raňajky a hľadanie miesta, kde by sme si mohli dať kafe/čaj, žiaľ neúspešne. Poďakujeme sa Aďovi za skvelú akciu plus servis a valíme si to do svojich domovov.
28.4.2017 Viedeň – Pankahyttn + THE WILDERNESS, DIS-K47, MORAL HANGOVER
Ako každý správny turistický oddiel vyrážame do Osterajchu skoro s hodinovým meškaním niečo pred obedom. Hlavnou príčinou takéhoto skorého odchodu bola snaha vyhnúť sa dopravným špičkám v oboch hlavných mestách, plus, že keď sa už teda trepeme cez polku republiky, bola by škoda nepozrieť si detalnejšie zákutia hlavného mesta našich západných susedov. Pri poslednej návšteve v 2011 sa nám to moc nepodarilo, tak sme si povedali, že tentoraz to musíme napraviť. Cesta bola dlhá, daždivá a vcelku nezaujímavá. Aj napriek našemu dokonalému plánu nás kolóny zastihli tesne pred Viedňou, a tak sme sa v nekonečných zápchach prebíjali skoro hodinu, kým sme došli pred Pankahyttn. Musím ale povedať, že jazdiť práve v ich kolónach bola normálna radosť. Nikto na nikoho netrúbi, akonáhle dáš smerovku, autá za tebou ťa púšťajú, nikto nie je nervózny. Proste bez stresu. Po príchode sa zvítavame s Borisom, ktorý mal tento týždeň narodeniny a na oslavu sa rozhodol zavolať pár kapiel z bývalého Československa. Sakra, poznám ho už nejaký šiesty rok a ten chalan vôbec nestarne! Vyložíme veci, nakúpime pivká a ideme sa ubytovať, kde nejakú hodinku kecáme a relaxujeme. Voľba prechádzky padla na neďaleký zámok Schönbrunn. Vzhľadom na nie až tak moc priaznivé počasie bola záhrada poloprázdna, takže to nebolo až takým utrpením, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Tá mentálne zaostalejšia časť našej výpravy – my chlapi, sme mali zo všetkého ohromnú srandu. Niekedy to samozrejme prekročilo všetky medze a jediný, kto sa na tých šplechoch smial, bol len samotný autor. Hold, ako sa spieva v jednej krásnej piesni: dúfam, že nikdy nedospejem a nestratím chuť tancovať… :-). Až na všetky tie dokonale zastrihnuté dreviny, kde netrčal ani jediný lístok mimo svoj rad a niektoré stromy, ktoré popierali zákon gravitácie vďaka smere svojho rastu, to bolo OK. Spravíme pár fotiek, posledný krát sa hlúpo zasmejeme a valíme si to späť na Pankahyttn. Tam nás už víta bystrickozvolenská výprava (rešpekt ľudia!) a hneď sa bežíme rozkladať a zvučiť. Ešte posledné jedlo pred popravou (hehe krásne slovo vystihujúce dnešný set) a ideme na to. Sála sa medzičasom slušne naplnila a potlesk prítomných značil, že ich to asi aj bavilo. Ako som už spomenul, náš výkon bol miestami katastrofálny. Mali by sme si už konečne vstúpiť do svedomia. No všetko zlé je aj na niečo dobré a aspoň sme sa zhodli, že určite treba doma viac cvičiť :-). DIS-K47 sledujem len z diaľky a miestami sa mi zdá, že na koncerte je viac Slovákov, ako domácich. Na MORAL HANGOVER už zbystrím zrak a sluch. Za bicími sedí starý známy Buco z ranných čias romantizmu našich (s Vajcom) pankových začiatkov. Kapela bola ochudobnená o basáka, ktorý ráno pred koncertom rezignoval zo zdravotných dôvodov. Gitara sa ale prehnala cez 2 gitarové bedne, takže tomu nechýbalo absolútne nič. Inak to bol hardcorepunk zahraný v maximálnej intenzite. Škoda len, že štruktúra všetkých skladieb bola skoro totožná, takže sa mi to trochu zlievalo dokopy. Virtuozita ale nie je piliérom tejto kapely a ako sami chalani hovoria, ide o zábavu, to je ten hlavný cieľ! Po ich sete ešte s nimi kecáme von a miestami žasnem údivom nad príhodami, ktoré túto bandu neustále sprevádzajú :-). THE WILDERNESS ma dnes akosi nebavia. Neviem, či to je obmeneným playlistom alebo únavou, a tak ich set prekecám mimo sálu. Po koncerte nasleduje ešte vinylová diskotéka, ktorá mala výberom piesní neskutočný ťah na bránku (od 80 rock/pop až po hardcorepunky). Človeče, keby mi tanec robil radosť, resp. by som tancovať vedel, neváham ani minútu. DJ si to zveril s úsmevom na tvári, ako by dával svoj set niekde na Ibize. Paráda! Chvíľu ešte kecáme a potom sa 3/5 našej výpravy rozhodnú ísť spať. Boris na nás nechápavo pozerá a krúti hlavou, veď párty ešte len začína. Priznávame sa mu, že sme prácou ubitá, životom vyčerpaná partia dôchodcov a že ten spánok je pre nás malým vykúpením a dôvodom tešiť sa na každý ďaľší deň :-D.
Ráno včasne vstávame a v parku cez cestu si doprajeme fakt luxusné raňajky. Nič proti alfabio nátierkam, ale za tie roky mi už lezú hore krkom. Cesta metrom (asi) do centra mesta, kde sa chvíľu len bezprízorne motáme. Posedíme ešte v kaviarni na káve a čaji za nehorázne sumy. Hodenie kucky priamo na námestí pod výklad a ešte jednej na nástupišti v metre a v čírej spokojnosti prichádzame naspäť pred Pankahyttn :-). Tam to na terase medzičasom ožilo a členovia Moralu a Dis-k47 miesto raňajok kolujú rum! Sakra a to ich čaká ešte večer koncert :-)! Pár bozkov na rozlúčku a za príjemného jarného slnka si to ženieme naspäť do domovov. Ďakujeme Boris!
4.3.2017 Prešov – Jam + GAGARIN, MY O VLKOCH, ROZPOR, SISTEM ERROR
Z Bystrice vyrážame včasne pred deviatou hodinou rannou s tým, že si cestu do Prešova spríjemníme malým túlaním sa nami dosiaľ neprebádaným krajom. V Ružomberku naberáme Paľa s Danielou (Vajco je už od piatku v Prešove). Heslo tohoto dňa by kľudne mohlo byť slovíčko “zatvorené”, ktoré nás sprevádzalo celým dňom od lokálnych pivovarov v Mikuláši a Svite, či dokonca aj na Spišskom hrade (o reštauráciách v Prešove ani nehovoriac), ale to už predbieham. Prvá zastávka je v Levoči, kde sadáme do miestnej kaviarne na kafe/pivo. Paľov najväčší zážitok dňa sa odohral práve v nej, kde sa v nápojovom lístku dočítal o rôznych variáciách čapovania piva s obrázkovou prílohou :-). Rozpadávajúcim sa námestím prejdeme do pár minút, hľadajúc vegetariánsku reštauráciu, kde majú (ako inak) zatvorené. Nebudeme si ale sťažovať, je víkend a ľudia majú zaslúžené právo oddychovať! Vydávame sa na cestu s vidinou ďalšej zastávky na Spišskom hrade. Po príchode na parkovisko nám aj bolo divné, že v takýto slnečný deň je tam len pár áut a bláhovo sme si mysleli, aké máme šťastie, že sa nebudeme musieť predierať históriou nadšenými davmi. Hore pri hrade nás vítala tabuľa “zatvorené”. Už si začíname zvykať, a tak sa aspoň kocháme výhľadom. Do Prešova dorážame okolo jednej a vydávame sa hľadať Stanom odporúčanú miestnu pizzériu. Po nejakom čase sa nám to dokonca aj podarí. Menšia prechádzka po námestí a kotvíme v cukrárňopivárni, kde sme skoro až do začiatku koncertu. Vajco s Julkou prichádzajú tesne pred začatím prednášky lesoochranárskeho zoskupenia VLK. Som úprimne nadšený z ich tvrdej práce a nedokážem si ani len predstaviť, odkiaľ berú toľko síl preskakovať všetky tie polená, ktoré im štátne orgány hádžu pod nohy. Za to všetko, čo už dokázali (a čo majú rozrobené) im patrí náš obrovský rešpekt!
Po zhruba hodinovej prednáške sa začíname rozkladať a zvučiť my. Mladý zvukár vyzerá mierne vystresovane. Súdiac podľa zvuku počas celého večera je chalan len na začiatku svojej zvukárskej kariéry. Vysoké pódium nám nie je moc po chuti a blikajúce disko svetlá tomu tiež veľmi nepridávajú, no oproti minulotýždňovému koncertu v SNV to bol krok vpred (mám na mysli čisto výkon kapely) a ľudia boli tiež skvelí. Ďakujeme, moc si to vážime! MY O VLKOCH z Košíc je pohladením mojej malej pankovej dušičky. Inteligentné a aktuálne texty, trefné príhovory a nespútaná pódiová živelnosť. Traja chalani, ktorí prišli z totálne nepankového prostredia, sa pred rokmi rozhodli, že si založia punkovú kapelu. Vytiahli zo spomínaného žánru to najlepšie a zabalili to do krátkych, jednoduchých a úderných piesní. Jediné mínus ich vystúpenia bol totálne nezrozumiteľný zvuk. Domáci SISTEM ERROR bol dokonca v plnej sile – s pôvodným gitaristom. Opäť scenár ako u predošlej kapely. Živelné vystúpenie, úderné piesne a príšerný zvuk (i keď o chlp lepší ako u My o vlkoch). Záverom som postrehol jednu novú pieseň, ktorá zľahka vybočuje z repertoáru starších vecí, takže som zvedavý na ostatné hudobné novinky. ROZPOR je pre mňa vcelku rozporuplná kapela. Kde na jednej strane neskutočne fandím všetkým aktivitám, ktoré ako kapela robia, tak na druhej strane mi nie je moc blízky ich spôsob sebaprezentácie v rámci komunikácie. Inak k ich setu nemám výhrady. Dav sa bavil, kapela sa bavila a zvuk bol tiež už v rámci možností ok. Kompletný prierez tvorbou zakončený zborovým spievaním klubu “Až do konca života…”. Poslednou kapelou večera bol pražský GAGARIN. Po odchode ich speváka som mal mierne obavy zo sklamania, kedže po internete sa šírili fámy, že už to nie je proste ono. Nakoniec som ale ostal príjemne prekvapený. Preriedený zbytok osadenstva koncertu sa kolísal do tanečného rytmu a dokonca vpredu bojovalo aj pár tanečníkov a tanečníčiek.
Okolo druhej hodiny rannej sa dostávame na byt, kde sa ešte hráme s ľahko rozverným psíkom a potom okamžite zaspávame. Ráno sa budíme celkom včasne. Dávame si kafe/čaj a vynikajúce raňajky. Trochu kecačiek s hostiteľom a vyrážame na štvorhodinovú cestu domov (Paľo s Danielou dokonca o hodinu viac). Vrcholom tohoto dňa by som pasoval dve mníšky v habitoch na bajkoch neďaleko Moldavy, to som skutočne ešte nikdy nevidel :-).
Dík Stanovi za pozvanie a za total DIY edíciu kazety Sistem error (limitovaný náklad 1ks), DééGéému za vynikajúce jedlo a Bobrovi+Lune za nocľah. Máte to u nás!
24.2.2017 Spišská nová Ves – Legenda + ROSA PARKS, APOLITA, TENDENCIE
Úplne pôvodným plánom bolo zastaviť sa cestou na koncert v Prešove aj v Spišskej novej Vsi. Tak Paľo rozhodil siete a napísal Tomášovi z Ničiteľa, či by nám nevedel pomôcť. Ten navrhol, že robí akciu o týždeň skôr, či nechceme dojsť práve vtedy. Ponuka ako táto sa skutočne neodmieta a za toto pozvanie ešte raz jedno veľké dík! Opäť vyrážame až na troch autách z rôznych kútov republiky. My v Brezne naberáme ešte 1/2 Fajrontu Adama, ktorý nám dokonale nahradil (hlavne pri ceste naspäť) úlohu rádia. Do dvoch hodín sme na mieste, pričom v Legende sú zatiaľ len organizátori akcie S.U.M.A. a kapela Tendencie. Po chvíľke ale doráža aj naša Martinská a Prešovská posádka. Ponosíme, čo máme a čakáme na českú výpravu, ktorá nesie komplet backline. Aj dnešná akcia bude totálne v D.I.Y. Duchu, čiže bez zvukára. Trochu sa zakecávame, čo to sa aj poje (jedlo bolo výborné!) a medzitým už doráža aj Apolita s Rosa Parks. Ľudí sa nazbieralo viac než slušne, to som skutočne neočakával. Čo si pamätám, tak v SNV bola účasť celkom hojná, len keď hrala nejaká domáca stálica. Preto ma osobne táto skutočnosť príjemne prekvapila. Ďalšou zaujímavosťou bol pre mňa vekový priemer osadenstva, ktorý bol ľahko nad 30, čo sa tak často nevidí. Úprimne ma teší, že na akcii bola aj benefičná zbierka (z predaja koláčov) na komunitnú záhradu Zázemie. Plus až 3 rôzne hudobné distrá, ktoré ale v konečnom dôsledku až tak pútavé pre návštevníkov neboli, kedže väčšinou zívali prázdnotou.
Začíname my. Mne to od bicích znelo celkom fajn. Je jasné, že keď sme mali od začiatku roka maximálne 3 skúšky, tak to nebude ktovieaký výkon. Dorotka s Vajcom krútia hlavou, že zle. Ja s Paľom máme opačný dojem. Verím, že raz príde ten moment, keď sa všetci spoločne zhodneme, že to bolo fajn :-). APOLITA nastúpila ako kapela číslo dva. Vidím ich asi tretíraz, z toho prvýkrát bez druhého gitaristu. Škoda toho zvuku. Spev zanikal úplne a gitara bola trochu prebudená. Dokonca aj na chalanoch bolo vidieť, že tentoraz to nie je ono. Ich nasadenie však bolo 100%, takže žiadne iné výhrady ku ich setu nemám. Na ďalšiu bandu TENDENCIE som si dlho nevedel zvyknúť. Na nahrávkach majú na mňa až moc čistý zvuk. Tu ma však príjemne prekvapili. Malo to energiu, nasadenie a dokonca aj tú špinu, ktorá sa mi tam až vyslovene žiada. Dámu a pánov z ROSA PARKS vidím prvýkrát naživo po odchode Dana do zahraničia. Krátky a intenzívny set plný obsiahlych príhovorov. Paráda! Nemám čo viac dodať, bavilo ma to po celý čas.
Nasleduje balenie, lúčenie a odchod. Okolo pol 3 prichádzame do BB a okamžite zaspávame.
Chceme sa ešte raz poďakovať organizačnému kolektívu S.U.M.A. za pozvanie a za parádny prístup. Taktiež všetkým ľuďom, čo prišli a zabávali sa (dokonca až z BB a LM!). Dík!
17.12.2016 Nitrianske Pravno + MACGYVER, UNATENNTED FUNERAL, FAJRONT
Rád navštevujem nové miesta. Majú pre mňa špecifické čaro. Človek nikdy nevie, do čoho ide a kým a čím sa jeho cesty vďaka tomu pretnú. Aj tento malý zlomok prispieva k tomu všetkému okolo, čo ma v mojom živote napĺňa a robí úprimne šťastným. Nedá sa mi vám teda zaň nepoďakovať :-). Len z počutia som registroval, že akcie v Nitrianskom Pravne dostávajú pomaličky legendárny status a že zábava je tam stále divoká. Plus čerešničkou na torte boli v tomto prípade brňáci MacGyver, ktorých poslednú veľkú dosku viem naspamäť hádam aj odzadu. Organizátor Bundy je obrovským nadšencom do muziky, ktorý organizuje v rodnej dedine jednu výbornú akciu za druhou, a to všetko len a len z čírej lásky k nej. Takto to má sakra byť!
Z Bystrice vyrážame v skorých poobedných hodinách v obvyklej štvorke. V Martine nás Paľo s Danielou pohostia kávou a utekáme do ich skúšobne prehrať si náš set, pretože od posledného koncertu v Šali sme sa ešte ani nevideli. Skúška dopadá vcelku rozpačito, ale tieto rany vzápätí lieči vegan pizza z Via Grande (ktorá je ale stále menšia a menšia). Skúšobňa sa pomaličky začína plniť ľudmi a po chvíľke vyražáme na miesto činu. Piváreň Stanica je trochu väčšia budova s príjemným interiérom a aj napriek prvotným obavám z kachličiek a veľkému priestoru sa nám podarilo vykúzliť solídny zvuk (vzhľadom na podmienky). Bundym organizované koncerty sú 101% DIY. Teda kapely sa dohodnú, ktorá čo prinesie a spoločne potom zostavujú pódiovku. Zvučenie je tiež plne v ich rukách. Toto mám fakt rád. Žiadne sranie s polohluchým, dementno arogantným zvukárom, ktorý svoju prácu nenávidí (hlavne keď ide o podobne žánrové akcie). Pódiovka postavená a prvým párikom otvárajúcim večer bol FAJRONT. V rodinnej atmosfére nasolili svojich pár folkpunkových piesní a ľud to nadšene nasával. Povedal som to už neraz, ale z koncertu na koncert sa lepšia a z ich nových piesní sa časom stanú zľudovelé evrgríny, ktoré proste budeš vedieť naspamäť. Na rade sme my. Od bicích počujem iba masívnu basu, hutnú gitaru a Paľov záhrobný vokál. Keď to takto znelo aj pred pomyselným pódiom – som spokojný! Na záverečný cover od VVB sa rozpútalo solídne peklo a Dorotka sa o mikrofón musela podeliť s nejedným tancujúcim. Parádička! Na MACGYVER som sa tešil, ako malé decko na vianoce. Staré hitovky, nové pecky a hlavne ich nezameniteľná melodickosť a cit pre slovné hračky v textoch. Ako raz povedal Dáša na ich adresu – esencia punku. A veru sa nemýlil. Záverečným coverom od Kritickej “Nečekej” nás príjemne prekvapili a dokonca aj do neho sa im podarilo vniesť svoj osobitý rukopis. Nemalo to jedinú chybu. Pozdejšie sme v menšej skupinke obklúčili klubový džubox a po zistení, že disponuje aj jednoduchými kartovými hrami sme sa s miestami až hurónskym smiechom bavili vyzliekacím pokrom s fotkami z ranných 80 rokov. Na záver power violence sludge bahno UNATTENDED FUNERAL. Neviem, či to bolo umiestnením gitarových aparátov tesne ku stene, ale gitara bola počas celého setu nezrozumiteľná. Odhliadnuc od tejto chybičky bol set nadupaný, i keď popravde, ten večer som nemal na to tú správnu náladu. Koncert končí, začína sa masívne balenie, lúčenie a odchod domov.
Odhadom 20 platiacich hláv, ktoré ale vylúdili tak skvelú atmosféru, že človeku to ani na malú chvíľu nevadilo. Je úžasné, že ľudí to ešte stále úprimne ťahá za živou muzikou a na koncertoch sú ochotní jej aj načúvať.
3.12.2016 Šaľa – Peklo + CHEAP TALK, CACIB DORTMUND
“Benefity” vždy mali pre mňa čaro osobitosti oproti bežným koncertom. Dodávajú tomu všetkému pocit, že ide o viac, ako len o samotnú muziku a že presah je dôležitým atribútom tejto komunity. Pôvodne na akcii mal hrať Anus/ZoZoo, ale pre pracovnú vyťaženosť jedného člena žial nemohli. Tak Paľo vnútil organizátorovi nás :-).
Ako páni (a dáma) vyrážame z troch rôznych miest, na troch samostatných autách. K ceste sa toho moc napísať nedá, kedže sa vyrážalo po tme a išlo sa len skoro výlučne po diaľnici. Na miesto dorážame s časovým predstihom a Peklo nachádzame až po komunikácii s organizátorom Jarom.
Klub je ešte totálne prázdny, tak sadáme ku stolu a zakecávame sa. Po príchode prievidzskej posádky s Vajcom sa preskupujeme do neďalekej kaviarne, kde pokračujeme v konverzácii. Niečo pred deviatou sa vraciame na miesto činu, ktoré sa medzičasom celkom zaplnilo. Dávame jedlo a polka kapiel sa ešte vytráca do inej krčmy, ochutnať miestny pivný špeciál.
Celé to odpalujú niečo pred desiatou domáci (no domáci ako domáci 🙂 ) CHEAP TALK. Videl som ich už hádam aj zo 10x, ale len teraz prvýkrát som sa totálne sústredil na to, čo chalani hrajú a ostal som príjemne prekvapený. Pestrá basová linka a chytlavé gitarové melódie s občasnými sólami. Všetko zahrané v maximálnej intenzite, s maximálnou dávkou energie. Pauzu počas prasknutej struny vypĺňal beatbox z radov obecenstva a dokonca padol aj nejaký ten freestyle. Paráda! Nám tento deň karta skutočne nešla a s kľudným svedomím by som náš set porovnal s našim prvým koncertom :-). Nevadí, ako som spomínal, hráme to na úprimnosť a v tom tkvie naša sila :-D. CACIB DORTMUND bol tentokrát v plnej sile. Hip hop so živou kapelou, s hudobnými úletmi do rôznych žánrov. Zo začiatku som sa najskôr nevedel naladiť na tú správnu vlnu, no od druhej polky setu som hltal každú jednu pieseň (favorit – sociálne porno). Bolo to živé a nenútené, s textami písanými so značnou dávkou humoru a nadhľadu. Koncert končí, mikrofóny chytajú miestni raperi a zábavička pokračuje v znamení freestylu. To všetko už ale za našej absencie, keďže cesta domov je ešte ďaleká.
Na útulok Zatúlané psíky Šaľa sa vyzbieralo niečo okolo 200 eur, čo je myslím krásna suma. Klobúk dole každému a každej, kto sa podujme robiť benefičné akcie!
25-26.11.2016 NÖ FEST Chata Trangoška + RBNSK, TIME OF MY LIFE, THE WILDERNESS, CHEAP TALK, JAKUBYSKO, KUNG-FU GIRLZ, COCO BONGO, ANTISOCIAL SKILLS…
Je za nami ďalšia akcia, ktorej sa už teraz právoplatne pripísal kultový status. Zuzka, Dávid a Dášo sú 3 osoby, ktorým môžeme vrele poďakovať, že sa niečo také vobec spáchalo. O to viac skromne ďakujeme aj za to, že sme mohli byť súčasťou lajnapu.
V piatok odchádzame z roboty o niečo skôr, aby sme dobalili posledné veci, navarili večeru a celkovo sa zrelaxovali pred týmto náročným víkendom. Pred šiestou padáme z paneláku počkať Paľovu polovičku, ktorá docestuje vlakom a spolu vyrážame do hmly horehronských lesov. Cesta až na pár úsekov, kedy nebolo vidno absolútne nič, bola pohodová. S drobným hľadaním Trangošky dorážame na miesto v dobrom čase. Trochu sa zakecávame a nasávame atmosféru ticha pred búrkou. Dostávame lístky na jedlo, ktoré sa polovica z nás rozhodne aj rovno zameniť za stravu. Medzičasom prichádza aj Vajco s Julkou, a tak si zadelujeme kafe, pivo, či spomínané jedlo. Chata Trangoška zaradila (špeciálne pre tento víkend) do jedálnička aj niekoľko čisto rastlinných pokrmov, za čo im patrí obrovská poklona. Miestami to síce pripomínalo školskú jedáleň, no ich ústretový prístup vyrovnal tieto chuťové nedostatky. Miesto na hranie vo mne vzbudzovalo mierne obavy, kedže na akciu tohoto typu sa dalo očakávať niečo cez 150-200 ľudí a samotná sála bola tak možno pre polku. Ale ako sa hovorí, špinavých a spotených ľudí sa všade zmestí dostatok a to platilo aj v tomto prípade. Na malom, ale zato vysokom pódiu, kde sa nedalo poriadne pohnúť, sa zvučí prvá kapela ANTISOCIAL SKILLS z Prahy, pre ktorú to bola aj prvá verejná premiéra. Ekonomickí migranti zo Slovenska s allstars kapelnou minulosťou (mená ako T.O.M.L.,RBNSK, či Ilúzia) drtili pestrý punk prekladaný americkým hardcorom a klepačkami. Na to, že to bol prvý koncert, to bolo zahrané s maximálnym prehľadom. Na rade sme my. Nervozita zo mňa opadáva s prvým úderom činelu. Čím ďalej, tým viac si užívam naše koncerty. Jednak nás to stmeluje ako partiu a ten pocit eufórie a opojenia je na nezaplatenie. Tých 8 piesní ma totálne vyšťavilo a odplavilo tú špinu a hnus, kde ostala už len čistá hlava. Toto je to, čo na tom milujem. Ľud tlieskal a ja verím, že to zanechalo pozitívny dojem. Z CHEAP TALK stíham len druhú polku setu. 80 roky US hardcoru sú spät. Chytlavé riffy, krátke rýchle songy a výrazný vokál. Pod pódiom sa kĺza všetko, čo sa hýbe a miestami tam vďaka tomu nastávajú zaujímavé momenty. Poslednou bandou piatkového večera sú THE WILDERNESS. Sú jednou z najosobitejších kapiel v našej krajine a to právoplatne. Úprimné vystupovanie s dlhými príhovormi, ktoré sú o niečom, plus rôznorodá štruktúra skladieb ich status stropu slovenského punku len potvrdzuje. Aj v tomto prípade to bola jazda divoká, plná zvratov od soft punku strihu 77 po crustové sypačky. Koncert končí. S Dorotkou dnes spíme mimo Trangošky, takže hneď po koncerte vyrážame smer Jasenie so zastávkou v Brezne, kde vykladáme Fajronťákov.
Sobotné doobedie sa nieslo v znamení oddychu a relaxu. Pred odchodom ešte miešame citrónovicu a robíme posledné nákupy. Na miesto prichádzame niečo okolo piatej, kde ma príjemne prekvapila skutočnosť, že naša partia je stále pri zmysloch a včerajšok, či doobedie na nich nezanechali výraznejšie defekty. Usadáme v izbe č.8 a začína sa dekadentná zábava. Človek niekedy ani nevie, ako mu ten čas ubehne, až dostávame avízo, že je 20:00 a ide hrať prvá banda. OK, ideme na to. COCO BONGO – mladí chalani, ktorí majú na svedomí milión aktivít a ich punk poprepletaný hardcorom. Tu sa hrá hlavne na úprimnosť, ktorú pri ich sete neprehliadneš. Videl som ich prvýkrát a neskutočne fandím každej mladej kapele, pretože ich táto komunita potrebuje ako soľ! JAKUBYSKO mi (ako zatiaľ stále) otvorilo ústa a celý set som len nečinne pozeral, či je to, čo chalani hrajú, skutočne možné zahrať. Strojovo presný bubeník, krkolomné riffy, energia a agresivita. Nahrávky ma moc nebavia, ale naživo je to neskutočná pecka. Set Rubaniska trávime v jedálni, takže k samotnej produkcii sa vyjadriť neviem. Aj zlé jazyky však popisovali ich set v superlatívoch. Plus, že dnu bola taká plnka, že sa tam nedalo ani pohnúť. TIME OF MY LIFE je kapela, ktorá ešte pred pár rokmi výrila vody punkového podzemia, vydávala nahrávky a aktívne koncertovala. Teraz z času na čas chalani oprášia svoje nástroje a s prehľadom zadelia ich svojskú odnož podtatranského hardcoru. V stúpajúcej náladičke sa zakecávam pred sálou, a tak mi väčšina setu utečie. Pri prvých tónoch “lukofky” však vbieham dnu (teda symbolicky len ku vchodu, bola neskutočná plnka) a hrozím päsťou čo to dá. Krása! Spokojný sa vraciam von ku nekonečným debatám, a tak nejako mi ušla aj posledná kapela Kung-fu girlz. Niečo po polnoci sa ukladám na spánok, nech sa v nedeľu nepreklínam.
Ráno je na počudovanie celkom OK, len Vajco s Julkou nemajú spania a budia celé osadenstvo izby s dodatkom, že mi to vracia za všetky FFUD festy hehe. Za zmienku ešte stojí mrduchtivý párik, ktorý si to chce rozdať priamo na chodbe a ktorý dokonca aj za prítomnosti pani upratovačky neprestáva s vášnivou muchlovačkou 🙂 . Balíme posledné veci, dávame kafe a raňajky a pomaly sa so slzami v očiach lúčime. Dík za parádny víkend!
29.10.2016 Banská Bystrica – Bosorka + REMEK, GATTACA, SHALLOV
Reparát minuloročného neuskutočneného koncertu, kedy sa pri prejazde na slovač pokazilo “Rettace” auto niekde v Rumunsku (a tým padlo celé ich turné), sa zoorganizovalo tento rok, skoro na deň presne. Veľmi som sa na túto akciu tešil a myslím si, že aj s odstupom času jej skutočne nebolo čo vytknúť.
Doobeda sme si ešte dali malý výlet do Slatinky, kde posledné polstoročie prebieha boj medzi štátom a usadlíkmi. Na mieste, kde stojí spomínaná dedinka, chce štát vybudovať vodnú priehradu. Krásne miesto s veľmi zvláštnou atmosférou, odporúčam navštíviť. Cestou naspäť naberáme Vajca s polovičkou a ideme ku nám na byt, navariť si čosi na obed. Po masívnom výkrme (kde si niekto naloží aj 3x, že Ivane 🙂 ) dobalíme posledné veci a letíme do skúšobne, prehrať si plejlist ešte poslednýkrát. Paľo trochu mešká, tak sadneme do neďalekej čajovne na kávu a čaj. Priestor, služby a samotné pitivo bol ekvivalent 4 cenovej skupiny krčiem v tých najzabudnutejších obciach. Zhulený čašník bol neskutočne vtipnou postavičkou, ktorá nám spravila náladu, takže im to odpúšťame :-). Paľo s martinskou posádkou medzitým dorazí, a tak pálime do skúšobne, aby sme to mali čo najskôr za sebou. Skúška dopadá vcelku OK, takže aj tá tréma, ktorá sa nás nie a nie pustiť, trochu opadáva. Po príchode do Bosorky sa usádzame v improvizovanom bekstejdži a ochutnávame jedlo, ktoré organizátor Michal pre kapely navaril (maďarský guláš!). Zadelujeme si kafe, rumXcola, či birell. Kecáme so spolusediacimi a čakáme, čo sa bude diať.
Set odpalujeme niečo po deviatej prví a už to jede. Mne osobne sa hralo parádne, neporovnateľne lepšie, ako na prvej akcii. Vo vzduchu bolo cítiť pohodu. Celý koncert mal takú rodinnú atmosféru. Človek tu poznal skoro každého a bolo vidno, že ľudia prišli hlavne kvôli muzike. Jasné, chýb bolo opäť kopec, ale na to sa už u nás nehrá :-). SHALLOV ma pred rokom úplne rozobrali. Fakt som ani len netušil, že sa takáto muzika v našom geopriestore vyskytuje. Pestré a gradujúce emo, strihnuté screamom s prímesou hardcoru. Ich nahrávka sa však vôbec nechytá na živé vystúpenie, takže ak budeš mať možnosť, nenechaj si to ujsť. Základ obecenstva opäť tvorili hlavne cezpoľní od Bratislavy, až po Prešov. Za to im patrí obrovský rešpekt! Tretiu GATTACU zavial vietor v novšej tvorbe do blackmetalovejších vôd. Sypačky a klepačky doplnené epickými pasážami s ich typickou špinou, na ktorú sme si už u tejto bandy zvykli. Škoda toho nezrozumiteľného zvuku, hlavne z gitár sa nedala vyčítať skoro žiadna melódia. Ich nasadenie ale našťastie znegovalo túto nepríjemnú skutočnosť, takže nakoniec aj môj osobný dojem z ich setu bol viac než kladný. Posledný REMEK prebral štafetu nezrozumiteľného zvuku, kde sa ešte k tomu všetkému pridal aj miestami vypadávajúci vokál. O tomto zvukárovi koluje povesť, že zvuk, aký na koncerte urobí, je závislý hlavne na tom, ako sa chalan vyspí. Táto noc bola asi evidentne jedna z tých horších. Škoda. Opäť to ale zachránilo nasadenie a energia kapely, ktorá doslova valcovala dav. Zazneli hlavne piesne z ich novej platne. Je vidno, že táto banda nie je len o muzike, ale hlavne o kamarátstve, čo spozoruješ pri ich živej produkcii.
Fazuľová pomazánka, ktorú sme ponúkali počas koncertu, sa stretla s úspechom. Dokonca sa vyzbieralo aj dosť peňazí, z čoho som bol fakt milo prekvapený. Niečo zo zisku išlo do kasičky na aktivity ABC (ktorú kapely priniesli so sebou) a niečo málo aj do kapelného fondu.
Vypichol by som jednu humornú situáciu, kde sa vo dverách objavilo pár pripitých pánov po 40-tke v serióznom oblečení, zjavne blúdiac putikami Bystrice, hľadajúc zábavu. Po malej chvíľke si to vidím jedného z nich zveriť neďaleko baru, kde počas setu Gattaci a Remku predvádzal neskutočné tanečné kreácie! Opäť dík všetkým za všetko, bolo to nezabudnuteľné!
14.9.2016 Banská Bystrica – Bosorka + SAMOTAR, FAJRONT…
Tenkrát poprvé…
Spomínam na svoj prvý koncert. Písal sa rok 2002 a zhodou okolností som už vtedy sedel za bicími. Nepamätám si ale presne, ako to všetko dopadlo. Mal som 14 a jediné, na čo som sa tešil bolo to, že už bude úspešne po tom. Po 14 rokoch som sa opäť vrátil do tých časov (spolu aj s Dorotkou, pre ňu to však bolo skutočné poprvé). Tréma, stres, obavy… Vajco s Paľom si zachovávajú chladnú hlavu, veď o nič nejde. Majú pravdu, ale hlave nevysvetlíš… 🙂
Po trištvrte roku strávenom v skúšobni sme sa rozhodli, že nastal čas výjsť s kožou na trh. Nebolo to ešte 100%-né ale to v našom prípade nebude asi nikdy :). Privtreli sme sa na koncert ku Nemcom REASON TO CARE, ktorých nadiaľku organizoval Michal, toho času pracujúci v Nemecku. Koncert sa 2 týždne pred začatím zrušil, tak nám neostalo nič iné, len si ukradnúť zajednaný dátum a urobiť si vlastnú akciu. Obvolávame pár kapiel, všetky už žiaľ niečo majú alebo nemôžu. Nevadí, bude to o to komornejšie. Bosoráckeho zvukára už na začiatku vypúšťame s myšlienkou, že si všetko spravíme vo vlastnej réžii a na vlastnom aparáte.
Aparatúra ponosená (dík Tomáš), pozapájaná, takže s kľudným svedomím môžeme odštartovať vegánsku večeru. Už za šera sme na dvore obložili stôl rôznymi dobrotami. Na výber boli pomázánky, palacinky, či makový koláč. Myslím, že si všetci prišli na svoje. Po výkrme sa presúvame do suterénu a hudobnú produkciu odpaľuje Paľo aka SAMOTAR. Španielka a rev. To všetko odeté v melodickom šate prevažne harmonických akordov a drobných rozkladov. Prvá skladba vyznela trochu neisto ale potom sa to už valilo jedna radosť. Postrehol som asi len 2 anglické piesne, ostatok bol odkričaný v slovenčine. K záveru Vojna slov od Nonconformist, kde som bol zvedavý na záverečné melodické ťahanice, ich suverénne vypúšťa s tým, že si vyberá samé melodické kokociny, ktoré potom nedokáže zaspievať :). OK. Paľo len odhodil španielku, vzal mikrofón a ide na rad SAMORAST. Priestor sa relatívne naplnil (taký bosorácky štandard). Malá zvukovka, kedy sa pýtam publika, či je zvuk v pohode. Všetci prikyvujú (pozdejšie mi bolo povedané, že zvuk až tak v pohode nebol :D). Ideme na to. Začiatok prvej piesne a hneď more chýb. Nejako sme to nakoniec dokopali a tých 6 vlastných piesní a 1 cover sme odsypali do 15 minút. Pozdejšie sme sa zhodli na tom, že to bola taká horšia skúška. Nervy spravili svoje, no to sme aj očakávali. FAJRONTáci predviedli už štandardne dobrý výkon. Hrali skoro len nové veci (resp. veci, ktoré sa nenáchádzajú na ich debute). Malo to vtip, energiu a všetko zapadlo do seba tak, ako malo. V tejto rodinnej atmosfére to malo svoje čaro. Je vidno, že to, o čom spievajú, aj skutočne žijú.
Koncert končí. Nakladáme aparát a pomaly sa lúčime. Na byte sa ešte čo to popije, poje a ide sa spať. Díky všetkým, ktorí akokoľvek pomohli alebo podporili tento koncertík.
Keď sa na to pozriem spätne, v ušiach mi rezonujú Vajcové slová: “Aj keď to bude zlé, tak to bude aspoň úprimné.” a za tým si plne stojím/e!